Vyhľadávanie
Knižnica plná smiechu
Pavel Hrúz: Lunetárium
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2001
Ak má mať postmodernistický Umberto Eco pobočku na Slovensku, prečo by ňou nemohla byť autorská firma Pavel Hrúz? Pravdaže, len sa pýtam, pretože odpoveďou by sa zrušil celý ten zanovito budovaný entropizmus, ktorým Hrúz azda navzdory všetkým čitateľským vrstvám futruje knižku po knižke. Najnovšie dve Hore pupkom, pupkom sveta a Bystrica v ...tom sú akiste len slzou intelektuálskeho beletristu vyronenou za pekne uzavretým príbehom v pekne vytvarovanej bundičke formy. A najnovšia tretia Lunetárium už ani vonkajškom nepripomína onen posvätný ťah prozaika na úplnosť zobrazenú v modelovej skratke úplnosti. Nachádzame v nej skôr Hrúza pohrúženého do knižnice-labyrintu, kde síce rovnako usilovne a poctivo hľadá odpovede na schizmy, ktoré si väčšina ľudí vyriešila pragmatickým nehľadaním, ale jeho vari najväčším objavom je zas len výsmech. Smiech, hoci neveselý, ale predsa len smiech, je sémantickým predpolím i zápolím dvadsiatich štyroch neveľkých textov (na každú lunu dva) s esejistickým smerovaním. Autor v nich dožičil viac voľnosti svojmu prenikavému úsudku, a namiesto zaväzujúceho príbehu do nich povkladal ikony dnešného novomiléniového statu quo vnímania vecí, ktoré podrobuje skúške ohňom. Ako ináč, v Hrúzovej knižke to všetko horí jedna radosť: horia mýty, horia symboly, horia klišé. Azda najhoršie dopadol socializmus, ale skepticko-projektívny ohník si pochutí aj na všeobecne obľúbených ikonách trhovej ekonomiky, informačného veku, demokracie, parlamentarizmu, europeizmu či iných masovostiach a mysliteľských reliktoch. Ba pomaly sa blíži i k žírnym nivám ekologizmu sprofanovaného diktátmi a silou, ale predsa len zelenajúceho sa, hoci len v ktoromsi nedohľadnom štádiu nadchádzajúceho tisícročia. A na Slovensku nehoria len vatry (zvrchovanosti), ale najmä tie haldy dobre zakonzervovanej hlúposti, zakliatej do slov, ktoré tradične za sebou nemajú činy.
Svojho bujarého rozprávača-esejistu nazýva Hrúz "zlaicizovaným výskumníkom". Jeho laicizmus je založený na neviere vo vedecké systémy, jeho výskumníctvo na potrebe oslobodiť civilizačné vnímanie od stereotypov smerujúcich ľudstvo a svet do slepých ulíc, skadiaľ niet návratu. Hrúzov rozprávač dobre chápe, že niet ani veľmi kam ísť. Spomedzi všetkých revolúcií sa mu najlepšie vidí cesta do knižnice: je tam všetko, minulosť i prítomnosť, odvaha i zbabelosť, ale najmä etymológia všetkých omylov, ktoré síce nemožno tak hneď napraviť, ale v každom prípade sa im možno vždy vysmiať. Takže v čase, keď svet ponúka toľko slastí a výher, a keď je toľko príbehov, že ich škoda rozmnožovať písaním, spisovateľ Hrúz robí len to, čo mu velí jeho hrdá spisovateľská poctivosť: pripomína, že svet je zakliaty slovami a že jeho odkliatie sa začína odklínaním jazyka. Preto tá knižnica ako Eco i eko...
Alexander Halvoník
