Vyhľadávanie
V poradí tretia kniha poetky Oľgy Gluštíkovej pod názvom Severské mýty sa vyznačuje nielen širším tematickým záberom, ale aj odlišným spôsobom spracovania a vyzretejším poetologickým prístupom.
Kým v prvých dvoch doposiaľ vydaných knihách Uložená do stromov (2014) a Atlas biologických žien (2018) sa autorka usiluje nahliadať na kategóriu ženského v etapách dospievania či konfrontácii s inými, v najnovšej zbierke sa približuje ľudskému v konkrétnom pre ňu blízkom a osobnom priestore rodnej Oravy. Orava pritom nie je len geograficky vytýčené a sémanticky zaťažené miesto, ale aj zdroj kolektívnej pamäti, osobitný mýtus, v ktorom sú dôležití nielen jednotlivci, ale aj rody, predkovia, rituály ako zaužívané spôsoby konania. Gluštíkovej rodisko tak stojí akoby pri základoch utvárania spoločnosti, ale aj jazyka ako jedinečného medziľudského kódovania: „myslieť zem / načúvať / ako ryby spievajú rieku / nechať drevo prehovoriť / jazykom písmom lykožrútov / vnímať surovú krajinu / v jej pohanských transkripciách“ (transkripcie, s. 20).
Pripomínajúc zaklínanie
Z hľadiska vonkajšej kompozície je zbierka rozčlenená do štyroch cyklov: roj lišajník monokultúra, ľudia íly a permafrosty, hory hlieny dialekty, mýty folklór a telá. Už z názvov možno odčítať, že ide o konfrontáciu prírodného a ľudského, živého a neživého, jednotlivého a spoločensky organizovaného s ambíciou vyjadriť prapôvodné a hlbinné, zvieracie a ľudské – „vĺčatá ich chvejúci sa jazyk / nad vodnou škrupinou“ (s. 19). Prechody medzi týmito kategóriami sú často ostré a dynamické, čo vyjadruje aj akási sekaná reč (verše písané cez lomku), pripomínajúca zaklínanie. Oravu na rozdiel od severského mýtického sveta neovláda hierarchia bohov, ale nespútaná, živelná príroda, ľudia, ktorí jej čelia a neraz sa pokúšajú ju ovládnuť. Nehostinné prírodné podmienky vytvárajú príbehy starých otcov, mám, známych či členov širšieho rodinného príbuzenstva, ich tajomstvá a rituály: „recepty starých mám / desiatky polievok / v každej narušíš tradičný postup / 1904 / Katarína / dolieva odvar z divej mrkvy / 1951 / dcéra Mária / mäso na dne hrnca zaťaží kameňom / … prisypať pomiešať podusiť / prírodné sily / silice a teplo sálajúce z hrnca / prenechať ďalším“ (alchýmia, s. 45).
Tiesnivé, temné tajomstvá
Gluštíkovej posvätná povinnosť sprostredkovať životy predkov a blízkych znamená potvrdiť si vlastné ja. Záujem o rodinnú genealógiu je spôsob, ako udržať rodinný kult i seba pri živote. V porovnaní s predošlými zbierkami výrazná telesnosť ani tu nie je úplne v biologickej rovine, ale uskutočňuje sa v zmysle väčšieho prepojenia s prírodným cyklom, pripomína sa odovzdanosť prírode ako nevyspytateľnému kolobehu, ktorý desí a uchvacuje zároveň. Živelnosť, archetypálnosť a miestami až akási surovosť vyvažovaná exaktnosťou v jazykovej rovine. Gluštíkovej jazyk sa usiluje o presnosť, čo možno vychádza z jej racionálnej potreby mať pod kontrolou pudové a iracionálne procesy ľudskej psyché, a aj vďaka metóde pozorovania sa dokáže emočne vzdialiť a zaznamenávať s odstupom. Rodinná história si zachováva pečať kolektívnej ako aj individuálnej pamäti, pracuje s naratívom severskej mytológie, máme pred sebou celé generácie, ktoré si nesú svoje tiesnivé, temné tajomstvá „koláče ktoré nikdy neboli sladké“ (s. 12). Inšpiračným zdrojom knihy je islandský mýtický realizmus, ktorý možno nájsť v tvorbe významného súčasného islandského spisovateľa Sigurjóna Sigurdssona, treba však povedať, že návrat k folklóru je aj v súčasnej slovenskej literatúre pomerne frekventovaný.
Maľba na doske, frotáž a monotypia
Zbierka zaznamenáva etapu nielen poetologického, ale aj osobnostného dozrievania, keď sa lyrická subjektka oslobodzuje od dovtedajších väzieb, pociťuje súznenie s krajom a ľuďmi, ktorí tu žijú, ale aj akúsi generačnú ťažobu a tieseň. Z hľadiska grafického, ale aj obsahového je veľmi zaujímavá obálka, v ktorej možno vidieť priestorovú mnohovrstevnosť, ale aj postavu vlka, ktorého na pozadí severských mýtov možno identifikovať nielen ako démonického vlka Fenriho zo severu, ale aj ako našu rozprávkovú postavu vlka zastupujúceho nebezpečenstvo či násilnú smrť, akej sa v básňach Gluštíkovej čelí pomerne často (prekvapivo ju nachádzame v básni s názvom zázemia): „mala som sedem keď sa sused rozhodol odísť / u seba doma v obývačke / a potom druhý / v stodole výstrel v dvanástich ďalší / povraz na jabloni“ (s. 13). Výstižne zvolené ilustrácie Zuzany Mlynarčíkovej prepájajú techniky maľby na doske, frotáže a monotypie.
Severské mýty reprezentujú mnohostrannosť a životaschopnosť oravskej prírody, miesto človeka v nej, ale aj silu textu, ktorý si často žije svojím vlastným životom. Gluštíková v mene hľadania vlastnej identity vie, že je nevyhnutné nazrieť pod každý kameň, ohmatať kožu divých zvierat (a nebáť sa zranení), napokon sa stať súčasťou krajiny ako úchvatného mystéria a vtlačiť do nej kúsok seba.
