Vyhľadávanie
Je nedorozumením si vojnu predstavovať ako večerný film. Skončí, na obrazovke sa objavia titulky a je koniec. Po horore môže prísť komédia a po detektívke romantika. Zmena žánru trvá sekundy.
Talentovaný britský historik Keith Lowe vo svojom Krutom kontinente (Vydavateľstvo Premedia 2014, preklad Igor Otčenáš) s podtitulom Európa krátko po druhej svetovej vojne trpezlivo a dôsledne ukazuje, že so skutočnou vojnou to býva inak. Podpísať mier (kapituláciu) trvá chvíľu, ale nastoliť mier skutočný a stabilný je oveľa ťažšie. Pri sledovaní histórie druhej svetovej vojny v Európe zvykneme robiť rovnakú chybu: kapitoly o vojnovom konflikte, ktorý si vyžiadal milióny mŕtvych, sú v jednom momente šťastne uzatvorené porážkou fašistického Nemecka. Nad Berlínom sa vznáša vlajka víťazov, krutostiam a zbytočnému zomieraniu je koniec.
Pozorný pohľad na povojnové udalosti sprevádzaný dôkladným historickým skúmaním túto ilúziu rozbíja. Ide o kruté poznanie. Doterajšia istota o dobrých a zlých je narušená. Víťazstvo sprevádzané veľkorysosťou k porazeným existuje iba v našich želaniach. Povojnová Európa je šialenou prehliadkou pomsty a ponižovania. To je vlastne ešte ako-tak pochopiteľné.
Je však aj zbierkou príbehov o etnických vyhladzovaniach, viacerých občianskych vojnách a nástupe komunistickej totality. Celé národy prišli o územia a majetky. Vládami a inštitúciami sa prehnali čistky a komunity boli terorizované za to, čoho sa mali údajne dopustiť počas vojny. Kontinent zasiahla vlna znásilňovania, zatýkania a mučenia.
Išlo o obdobie chaosu, Lowe sa však s veľkým odhodlaním (a úspešne) snaží tento chaos popísať a hľadať v ňom základné kategórie príčin. Európske krajiny a mestá sa museli v prvých mesiacoch po vojne vyrovnať s najelementárnejším problémom – fyzickou devastáciou. Kompletne alebo čiastočne boli zničené stovky miest. V rozvalinách skončili domy, a s nimi aj hmatateľné znaky ľudskej kultúry a architektúry. Ľudia – tí, ktorí prežili – sa rozhliadli okolo seba a so zahanbením uvideli, čo človek dokáže.
Nezmizli iba budovy a cesty. Európa bola v jednej chvíli vyľudnená. Nie kvôli masovému exodu za lepším životom, ale kvôli smrti. Takmer každý, kto zostal nažive, stratil príbuzných. Zmizli celé skupiny obyvateľov, ktorí k Európe patrili – Židia aj iné etnické skupiny, ktoré „podľahli“ genocíde na regionálnej úrovni.
Osud tých, čo vojnu prežili, bol naďalej neistý a komplikovaný. Na jar 1945 blúdili Nemeckom zástupy cudzích robotníkov. Zásobovanie potravinami viazlo a Európe vládol napriek víťazstvu nad Treťou ríšou hlad. Oveľa ťažšie ako s nedostatkom jedla sa kontinent musel vyrovnať s mravnou deštrukciou. Na normy slušnosti bral ohľad málokto. Rabovanie, krádeže a brutalita detí šokovali svojou intenzitou dlho po oficiálnom skončení vojny.
Politickí vodcovia, ktorí prebrali zodpovednosť za povojnovú Európu, potrebovali zjednotiť národy a vzbudiť v ľuďoch aj pocity hrdosti. Nebránili sa kultu heroizmu, ktorý sa nezriedka menil na falošné mýty – v jednej chvíli boli skoro všetci partizánmi, účastníkmi odboja a hrdinami v protifašistickom ťažení. Okrem hrdinov prišiel rad aj na kolaborantov a tých, ktorí počas vojny kvôli vlastnému prospechu nemali problém okupantom pomáhať, spať s nimi alebo im udávať spoluobčanov. História povojnovej pomsty je bohatá a často strašidelná.
Lowe postupne píše o tom, čo prekvapuje až šokuje, o udalostiach menej známych, či dokonca nepoznaných. Rozpráva o osude vojnových zajatcov, o návrate Židov, ktorí prežili vyhladzovacie tábory a pri návrate ich čakala ďalšia dávka nenávisti a pogromov. Rýchlo pochopili, že prežiť nacistický láger neznamená definitívne víťazstvo. Mnohí sa rozhodli odísť do vznikajúceho židovského štátu. V roku 1948 sa celá časť Európy stala tým, čím nebola ani za Hitlerových čias – Judenfrei.
Etnické čistky postihli Poliakov na Ukrajine a v logickom reťazci potom Nemcov v Poľsku. Nemci a Maďari boli vysídlení z Československa. Povojnová Juhoslávia sa v sprievode patetických rečí stávala multietnickou krajinou, v ktorej sa vzájomná nenávisť zakrývala, aby potom vybuchla v nevídanej intenzite a šokovala celý svet takmer 50 rokov po skončení vojny.
Pri sledovaní tejto smutnej povojnovej histórie krutého kontinentu existuje veľké riziko relativizmu. Je vôbec reálne rozdelenie na dobrých a zlých? Boli víťazi lepší, keď sa pomstili porazeným s toľkou krutosťou a bezohľadnosťou? Nie je tento morbídny sklon človeka mučiť a zabíjať niečím všeobecným, bez ohľadu na národnosť a konkrétne historické súvislosti? Neuverili sme naivnej ilúzii, že zlo je vyhradené nacizmu, a jeho odporcom sme falošne prisúdili pocty ako hrdinom?
Lowe rozumie tomuto rozčarovaniu.
Nezabúda však pravidelne pripomínať, že všetko, čo sa po vojne dialo, bolo predovšetkým reakciou, síce krutým, ale nevyhnutným očistným procesom a súčasťou víťazstva. Krutosť (na rozdiel od ideológie Tretej ríše) nebola oficiálnou politikou víťazných spojencov. Často sa presadzovala aj umiernená a potrebná spravodlivosť. Udalosti po skončení vojny nie je možné ignorovať, zabúdať na ne alebo ich „preobliekať“ do falošných mýtov. Napriek všetkému chaosu sa v tomto čase začali formovať obrysy nádejí, žiaľ, i predsudkov a nevraživosti na starom kontinente. Krutý kontinent nemusí naveky zostať krutým – potrebuje vysokú mieru trpezlivosti sám so sebou, citlivosti a odvahy priznať sa definitívne k ideám humanizmu.
Keith Lowe (1970) je britský historik, ktorý sa zameriava na dejiny druhej svetovej vojny a jej dosah. Pozornosť vzbudila aj jeho kniha Inferno o zničení Hamburgu v roku 1943, tá však ešte nie je preložená do slovenčiny.
