Vyhľadávanie
Sally Rooney: Normálni ľudia
Preklad: Kristína Hečková
Bratislava: Lindeni, 2020
Normálni priatelia, normálne vzťahy, normálny život. Ako veľmi rezonujú tieto pojmy v mysliach dnešných mladých ľudí? Po rýchlom zhliadnutí štatistík predaja Normálnych ľudí sa zdá, že nesmierne.
Kniha Sally Rooney Normálni ľudia zožala po uvedení na literárny trh mimoriadny úspech a okrem výhry Costa Book Award bola zaradená aj do širšieho zoznamu kandidátov na Bookerovu cenu za rok 2019. Viacerí kritici ju označili za „budúcu klasiku“ a „Kto chytá v žite pre snapchatovú generáciu“.
Všeobecná „páčivosť“ Normálnych ľudí na prvý pohľad príliš neprekvapí. Kniha nás od prvých viet vtiahne do života bohatej tínedžerky Marianne, ktorú spolužiaci pre jej nezávislú povahu ignorujú, a jej jediného (kvázi) kamaráta, chudobného syna Marianninej upratovačky, Connella.
Počiatočným zdrojom napätia je rozdielne sociálne zázemie Marianne a Connella a úroveň ich popularity na škole. K tomu sa postupne primiešajú zložité vzťahy v komplikovaných rodinách, prvý sex a problémy so sebaidentifikáciou, dotvárajúc tak predvídavý recept na populárny román pre dospievajúcich. Všetky tieto témy, spojené so šikanovaním a odsudzovaním každého, kto sa čo len trochu vymyká priemeru, nás tak nepriamo odkazujú na akýsi typ moderného bildungsrománu.
Kým však Salingerov román Kto chytá v žite alebo Chboskeho súčasnejší titul Charlieho malé tajomstvá sa do hĺbky zaoberajú problémami dospievania, Sally Rooney si toho naberie na seba príliš a i popri vysokému potenciálu načrtnutých tém len plytko kĺže po ich povrchu.
Životy Marianne a Connella sa však napriek uplynutým rokom nijako duševne nerozvíjajú a ich príbehu chýba hlbšia dejová línia. Kým prvé dva rozchody a opätovné udobrenia hlavných protagonistov sa ešte dajú vysvetliť ich nedostatočným osobnostným vyzretím, po tom, ako sa táto schéma opakuje už siedmy raz, náš záujem o túto zápletku upadá a čitateľ románu stráca pozornosť.
Literárny štýl diela je netradičný, keďže Rooney experimentuje s ustavičným striedaním písania v prítomnom a minulom čase, nelineárnym plynutím deja, často aj v rámci jedného odseku a nepoužívaním znakov priamej reči. Typickými sú tiež príliš detailné opisy bežných činností, ktoré dej nikam neposúvajú: „Keď Jamie dopovie príhodu, Marianne vojde do chaty a o chvíľu sa objaví s fľašami šumivého a červeného vína. Niall odmotá drôt na prvej z nich a Marianne podá Connellovi vývrtku. Peggy odprace taniere. Connell odbalí fóliu na hrdle fľaše. Vtedy sa Jamie nakloní k Marianne a niečo jej pošepká. Connell zabodne vývrtku do korku a zakrúti ju dnu. Peggy vezme jeho tanier a položí ho na kopu ďalších. Connell ohne páčky na vývrtke a s mľaskotom vytiahne zátku z hrdla.“ (s. 167)
Najznepokojivejšou je však chýbajúca významová rovina Normálnych ľudí. Tradičným cieľom románov pre dospievajúcich je ponúknuť im obraz reality, s ktorým sa dokážu stotožniť a objaviť určité modely správania, ktoré im pomôžu aspoň skusmo usmerniť ich zmätočnú cestu životom. Normálni ľudia však v tomto smere zlyhávajú.
Namiesto postáv, do ktorých by sa mladí ľudia mohli vcítiť, sú hlavní protagonisti vykreslení jednorozmerne a ani k jednému si nevieme vytvoriť citový vzťah. Ich chaotické konanie v nás tak nevzbudzuje nijaké hmatateľné pocity a len pasívne sledujeme, ako sa tieto papierové makety ľudí navzájom približujú a odďaľujú bez akejkoľvek schopnosti otvorene sa rozprávať o svojich pocitoch a učiť sa zo svojich predošlých chýb.
Ambiciózne načrtnutie duševných problémov, ktoré autorka mohla využiť na ilustráciu toho, ako sa s nimi vyrovnať, tiež ostalo nevyužité. Aj napriek tomu, že Marianne je od začiatku obeťou duševného a fyzického zneužívania, ktoré sa neskôr preklenie do depresívnej apatie so sklonom k sebaubližovaniu, nielenže odbornú pomoc nikdy nevyhľadá, ale ani si nepripustí, že nejaký problém má. Connell, ktorý taktiež prechádza obdobím ťažkej depresie, síce terapeutku navštívi, ale vedľajšie postavy ho naďalej označujú za „otreštenca“, ktorý to „v hlave nemá v poriadku“.
Chýbajúca emočná hĺbka diela je nahradená prílišnou sexualizáciou a násilníckými, nezdravými vzťahmi, a po rozpačitom konci len rozmýšľame, čo vlastne bolo cieľom mladým ľuďom odkázať. Že vytŕčať z davu je niečo, za čo sa treba hanbiť? Že zo strachu pred názorom spoločnosti treba skrývať svoj vzťah s jedinou osobou, na ktorej nám záleží? Alebo že jediným riešením psychologického zneužívania v detstve je žiadať svojho partnera, aby nás mlátil a stále si dokazovať, akú má nad nami neobmedzenú moc?
Najuchopiteľnejším pozitívom Normálnych ľudí je autorkina schopnosť veľmi presne vystihnúť existenčné otázky, ktorými dospievajúci ľudia prechádzajú. Očami Marianne a Connella tak sledujeme stredoškolský a vysokoškolský život plný osláv, bujarého života a prchavých priateľstiev, pomocou ktorých sa hrdinovia snažia vybudovať aký-taký model sveta, ktorý by ich definoval. Predpokladám, že práve pre tieto opisy získala kniha širokú popularitu v mladých literárnych kruhoch a je naďalej oslavovaná ako jedno z najzásadnejších diel roku 2019.
Ak sa na Normálnych ľudí pozrieme s nadhľadom, hlavnou myšlienkou bolo pravdepodobne opísať, ako silno môžu naše životy formovať ľudia, ktorými sa obklopujeme, a okolie, v ktorom žijeme. Napriek všetkým pozitívnym ováciám však dúfam, že Normálni ľudia príliš neovplyvnia myslenie mladších čitateľov a že diskusie o knihe sa zamerajú predovšetkým na chorobnosť vykreslených vzťahov a hľadanie prijateľnejších riešení predostretých situácií.
Samozrejme, nikto z nás nie je „normálny“ v pravom zmysle slova, ale so správnou pomocou sa k správnym riešeniam môžeme aspoň priblížiť.
