Láska v čase totality

Hudobný vplyv cítiť vo zvolenej odbornej terminológii, v prostredí protagonistov, v ich reflexiách, v ktorých si vymieňajú názory a náhľady, v odkazoch na významných skladateľov a ich tvorbu (Prokofiev, Stravinskij), hudba sa stáva kľúčovým, no nie jediným stavebným prvkom románu: „Orlov povedal esenciálnu vec, prezradil celé tajomstvo svojho hrania v jednej vete: nehýbať s časom, ktorý plynie v hudbe, ale s časom, ktorý plynie okolo hudby, s časom, v ktorom hudba znie. Je to také jednoduché, také jasné! A aj tak sme to nikdy nerobili.“ (s. 64)

Dej je zasadený do historického kontextu 50. rokov 20. storočia, v ktorom totalitný režim ZSSR zažíval roky najväčšej slávy, presnejšie, do bývalej sovietskej republiky Arménska. Sledujeme dve textové línie. Prvú, osobnú, v ktorej dospievajúci Kiril opisuje spolužitie v rodine a najmä rodiaci sa vrúcny vzťah k spolužiakovi Aramovi. A druhú, spoločenskú, v ktorej sú pomerne presvedčivo zobrazené prítomné historické reálie. Priateľov spája nielen nesporný talent a nadšenie pre hudbu, ale aj nie príliš pozitívne životné okolnosti: Aramov otec je v emigrácii vo Francúzsku, Kirilov rodič sa v dôsledku básnickej zbierky stal nežiaducim občanom. Ich spoločný sen o prestížnej hudobnej súťaži prekazí Aramova tragická smrť a Kiril musí čeliť vážnym rozhodnutiam o vlastnej budúcnosti.

Opakovane sa objavuje polysémantický sen o púšti, ktorý varíruje podľa prežitých situácií či Kirilovho rozpoloženia, no tvorí kľúčový leitmotív celého textu. Červená farba konotuje nielen s krvou, násilím či agresivitou, ktoré navodzujú scény protagonistovho vnútorného boja (v záverečnom akte odkazujúc na boha vojny Marsa); môže pripomínať aj totalitný režim, zásadne vstupujúci do životov zúčastnených. Priestor púšte je zase nehostinným miestom, kde sa predznamenávajú blížiace sa tragické udalosti: „Sedel som na červenej púšti, v rukách som držal husle a neodvážil sa na ne hrať. Mal som neuveriteľný strach z toho, či z nich vyjde zvuk huslí alebo prenikavý ženský krik. Pomaly som priložil sláčik. Začali sa okolo mňa zbiehať zvláštne postavy. Mali bosé nohy bez prstov.“  (s. 74) Zároveň zobrazuje prežívanie hrdinu, ktorého bezútešné chodenie prebieha v osamotenosti a neistote, no napokon predstavuje aj jeho vnútorný prerod.

Významným motívom románu je láska, ktorá bola v prípade rovnakého pohlavia z hľadiska vtedajšieho práva aj morálky spoločensky neakceptovateľná a trestná. Napriek tomu sa nevníma ako jednoznačne neprijateľná, napríklad u Kirilovho otca, ktorý voči synovi prejavuje chápavý postoj. Nachádzame tu precítené monológy o dôležitosti citu, tie sú však občas len teoretizovaním a skutočne podnetné pasáže sú presiaknuté životnou empíriou. Treba vyzdvihnúť spôsob, akým Adam Stráňavský buduje rodinné a partnerské vzťahy; skvelo sa mu darí popísať emočný život postáv a ich zvnútornené nazeranie na svet. Za originálne pokladám aj neraz dynamické dialógy a autorovu schopnosť vystihnúť ťaživú atmosféru. Dejové zvraty hoci prekvapivé, stále sú uveriteľné a text necháva čitateľa v napätí do poslednej strany. Azda trochu rušivým prvkom sú opisy činností, v ktorých cítiť úsilie nadmieru vysvetliť situácie, ktoré by sa dali z textu vytušiť. Podľa anotácie sú Červené piesky knihou na spôsob bildungsroman, s čím možno súhlasiť: protagonistov prechod do dospelosti sprevádza duševné zrenie a akýsi iniciačný vstup do nového života, v ktorom si hľadá vlastné ja. Výstavbou aj obsahovo ide o premyslený text, v ktorom sú jednotlivé časti prepojené a kompozične vyvážené.

Červené piesky sú výborným debutom, v ktorom autor dokázal prepojiť spoločenské a osobné, ale aj zosobniť svoj celoživotný záujem o hudbu do zručne napísaného a obohacujúceho textu.