Lesy – a čo s tým?

Zbierka Lesy atď. neukazuje makrokompozičný autorský zámer a jej básne sú teda samostatnými mikrokozmami (knižka vznikala podľa doslovu 8 rokov), takže lepšie než vo väčšom celku fungujú autonómne, osve. Celá kolekcia pôsobí miestami nesúdržne a vzhľadom na absenciu jednotiaceho prvku sa akosi rozpadáva. Eklektický mix rôznych tradičných aj netradičných foriem, archetypálne prastarých aj moderných tém, zahŕňajúcich živú i neživú prírodu a rovnako aj človeka, by mohol byť skorigovaný azda len silnou prítomnosťou lyrickej subjektnej osoby – persónou, ktorej možno pripísať autorstvo výpovede. Silnou pritom nie nevyhnutne z hľadiska toho, ako sa do básne vkladá, ale aspoň z hľadiska uhla pohľadu. V zbierke je to však naopak – subjekt metamorfuje, naberá rôzne podoby a tým celú lyrickú situáciu ešte značne zneprehľadňuje. V zbierke tak pôsobí príliš veľa odstredivých síl.

Odstredivosť je naznačená už v názve zbierky Lesy atď.; prekladateľka navyše v doslove dodáva, že tvorba Oswald je „premenlivá a ťažko uchopiteľná“. (s. 74) (Preferencia koncepčnejšie uchopených básnických zbierok je preferenciou autora recenzie.) Zbierka je tak v konečnom dôsledku písaná azda viac pre potešenie autorky, menej pre komunikáciu s čitateľstvom – zbytočne akademická.

Komunikatívnosti nepomáha ani jazyk prekladu – je to vskutku ťažký preklad, a to minimálne vo dvoch rovinách. Aj tak dosť náročná prekladateľská úloha je akademickosťou (viazané formy, jambický pôdorys veršov) ešte sťažená, čo prakticky znemožňuje zjednodušenie a jazykovú prístupnosť a vedie k ťažkopádnosti. Prekvapujúce preto môžu byť čitateľské hodnotenia zbierky na stránke Goodreads, vyzdvihujúce ľahkosť i súčasnosť veršov Alice Oswald. Recenzentova skúsenosť bola diametrálne odlišná: po prečítaní niekoľkých básní v originálnom znení dospel k názoru, že napriek nesporným kvalitám prekladateľskej osobnosti, akou Jana Kantorová-Báliková je, sa v slovenskom preklade nevyhnutne niečo stráca.

Pozrime sa na začiatok básne Sova: „minulá noc sa už takmer skĺbila s úsvitom, / temnotu preťal krik sovy“ (s. 14). Ten v origináli znie nasledovne: „last night at the joint of dawn / an owl’s call opened the darkness“. V pôvodnom znení ucelená a nie príliš „poeticky“ znejúca veta v preklade pôsobí krkolomne. Iste, v poézii zvykneme akceptovať rôzne jazykové vykĺbenia, ozvláštnenia a ornamenty, aj tak ich však pociťujeme ako príznakové. Ľahkosť prameniaca z hovorového ustrojenia verša sa tu stráca. Na viacerých miestach knižky potom nájdeme napríklad inverziu či nezhodné prívlastky, vyvolávajúce archaizujúci efekt. Zároveň situáciu nezlepšuje ani miestami nákladná a preexponovaná obraznosť: „uchopí mohutné basové mlčanie mračien“ (s. 13); „Nech dve polia preklenie môstik / A dve srdcia nachýlená lávka pohľadu“ (s. 50). Nepomáha ani spomínaná akademickosť, prejavujúca sa napríklad invokáciou starých básnických foriem, čo funguje už iba vo veľmi špecifickom čitateľskom kontexte – na tom stroskotávajú napríklad básne Pieseň o kameni, Päť bájok o pretrvávaní ticha či Žalm, čo by sme mali spievať v kanoe. Veľmi vydarené nie sú ani básne postavené na naratíve, okrem už menovaných napríklad Syzifos či Zablatené spomienky ženy, ktorá žila svoj život pospiatky. Niektoré texty napokon viac pôsobia ako štylistické cvičenia.

Zbierka Lesy atď. má však aj vynikajúce pasáže: „malá ortuťová čiara v mojom hrdle, / ktorá reguluje reč, začala rýchlo klesať / po celej nekonečnej dĺžke“ (s. 15); či „pred polnocou som pocítila, ako pôda žmýka / vsiaknutú temnotu a napĺňa ňou vzduch, / ako sa všetko skrúca do polnočného kŕča“ (s. 34). Výborné sú aj dve planetárne básne v závere zbierky – Odbočenie k planéte Merkúr a Sonet – alebo im predchádzajúci až experimentálne konštruovaný text Rôzne predzvesti, majúci akúsi dvojičku v básni V toto júnové ráno kráčam okolo ruže.

Najpozoruhodnejším textom je však nenápadná civilná báseň Už dlhé hodiny postáva pri tomto okne starý pár. Čitateľstvu sa tu naskytá možnosť uvažovať nad vzťahom prírody, človeka a poézie, a to cez zdvojenie ľudskej prítomnosti – je tu zobrazovaný starší pár, no takpovediac na rube básne je citeľný aj obrys osoby, ktorá sa prizerá a situáciu opisuje. To je relatívne banálne konštatovanie, keďže ide o lyrickú subjektnú osobu v takej podobe, aká je pre poéziu príznačná, zároveň však práve zvýraznenie tejto kontúry umožňuje čitateľskú reflexiu. Kým príroda totiž existuje aj bez jej vnímania ľuďmi, poézia nie – a rovnako teda „neexistuje“ bez čitateľskej percepcie ani príroda v poézii. Teda kým príroda nie je ľudská, báseň nikdy nie je ne-ľudská. Predmetný text je tak esenciou toho, čo možno v niektorých iných básňach zbierky Lesy atď. Alice Oswald chýbalo – čosi výsostne ľudské, čo nie je len (akademickým) veršovaním, ale pripomienkou istej krehkosti, ktorou skutočne silná poézia disponuje.