Vyhľadávanie
Keď na konci devätnásteho storočia začali pozornosť európskych čitateľov pútať detektívne romány Arthura Conana Doylea s postavou Sherlocka Holmesa, Francúzi nechceli zaostať a takisto prišli s príbehmi z prostredia zločinu. Za hlavnú postavu si však nevybrali vyšetrovateľa, ale páchateľa. Úlohu „Doylea“ zohral novinár Maurice Leblanc, ktorý na začiatku dvadsiateho storočia uverejňoval poviedky o prefíkaných kúskoch Arsena Lupena, zdvorilého zlodeja, ktorý svojím dôvtipom, šarmom a uvoľnenosťou zapadal do atmosféry vtedajšieho Francúzska.
Pod názvom Arsen Lupen, lupič džentlmen ponúklo vydavateľstvo Ikar výber z jeho poviedok o tomto nezvyčajnom hrdinovi. (Prekladateľ Štefan Povchanič napísal k prvému slovenskému výberu z Leblancovej tvorby zasvätený informačný úvod.)
Arsen Lupen sa v prvej poviedke nepredstavuje práve v najlepšom svetle. Cestuje na zaoceánskej lodi do Ameriky, kde ho v prístave čaká jeho úhlavný nepriateľ, policajný inšpektor Ganimard, ktorý ho chce zatknúť. Zabúda na opatrnosť, pretože jeho pozornosť upúta pekná spolucestujúca Nelly. Tej stihne zveriť svoj fotoaparát s nakradnutými vecami. Nelly všetko pochopí a usvedčujúci fotoaparát pustí nenápadne do mora. V druhej poviedke Lupen ukazuje, čoho je schopný. Vo väzení zorganizuje lúpež umeleckých predmetov zo zámku za asistencie nastrčeného falošného inšpektora Ganimarda. Skutočného inšpektora pozve k sebe do väzenia a vysvetlí mu, že ak by chcel proti nemu svedčiť, musel by obviniť sám seba. Netreba sa však obávať. Majiteľ zámku obžalobu stiahne a pretože mu na ukradnutých kúskoch veľmi záleží, dohodne sa s Lupenom, že za tučnú odmenu dostane odcudzené veci späť. Zlodeja neobvinia a inšpektorova povesť nie je ohrozená.
Záujem verejnosti o svoje výčiny Lupen stupňuje tak, že ich v novinách ohlasuje vopred. Napríklad keď tvrdí, že na procese, ktorý s ním chystajú, sa nezúčastní a z väzenia ujde. Lupič uplatní jeden zo svojich talentov a prezlečie sa za tuláka, ktorého si predtým vyhliadol, tak dokonale, aby aj inšpektor Ganimard na súde uznal, že tam nesedí Lupen, a tuláka prepustia. Inšpektor ho na slobode sleduje, aby nakoniec zistil, že celý čas mal pred sebou zamaskovaného zlodeja.
V ďalšej poviedke je do prípadu s tajnou chodbou na zámku (objaviť sa dá len vyriešením záhadných nápisov) zapojený aj Sherlock Holmes. Deň pred príchodom detektíva Lupen zámok vykradne. Prekvapí ho pritom slečna Nelly, ktorá tam prišla na návštevu. Lupen pred ňou nechce vyzerať ako zlodej a prisahá, že všetko vráti. Holmes objavuje tajnú chodbu, cez ktorú prenikol aj Lupen, no prichádza neskoro – ukradnuté veci sa vrátili. Zlodeja stretáva iba náhodou, keď odchádza zo zámku. (Doyle v minulosti protestoval proti používaniu mena jeho úspešného detektíva. Leblanc mu to vrátil, nechal jeho hrdinu prísť do Francúzska ešte raz, skomolil jeho meno na Herlock Sholmes a keď odchádzal, Lupen o ňom povedal, že „sa vytratil po anglicky“. Pre Francúzov to nepredstavuje celkom neutrálny zvrat.)
Lupen je nielen džentlmenom, ktorý občas vracia ukradnuté veci a pomáha polícii chytiť zlodeja, ale je aj vlasteneciom, ktorý zachráni tajné dokumenty, vráti ich ministerstvu a usporiada zbierku, aby podľa vrátených plánov postavili prvú francúzsku ponorku.
Vkusu početného publika sa odoláva ťažko. Obaja spisovatelia, Doyle i Leblanc, sa pokúsili preraziť aj tradičnejšou formou umeleckej literatúry, no úspech ich príbehov s neomylným detektívom a nepolapiteľným zlodejom ich pripútali k tvorbe zložitých zápletiek napísaných pútavým, no ľahko čitateľným štýlom. Ich knihy sa prekladajú a čítajú po celom svete, dočkali sa nespočetných filmových či televíznych spracovaní, ktoré si mohlo pozrieť aj slovenské publikum, no v knižnej podobe sa s Arsenom Lupenom zoznámi až teraz.
