Vyhľadávanie
Banská Bystrica, Univerzita M. Bela – Pedagogická fakulta 2006
Jozef Tatár sa v špecifickej monografii zaoberá problematickými vývinovými úskaliami slovenskej ľúbostnej a erotickej poézie, najmä však rozličnými spôsobmi spracovania a procesom detabuizácie tém lásky, erotiky a sexu počas necelých sto rokov slovenskej lyriky. Autor práce vychádza z paradoxnej premisy: umeleckú vyspelosť, akceptovateľnú úroveň a literárnu hodnotu dosahuje najskôr taká erotická a ľúbostná poézia, ktorá svoju kardinálnu problematiku znovu a z rôznych perspektív väčšmi reflektuje než od základov vytvára. A takisto taká poézia, ktorá intímne zážitky viac aj „neočakávane“ hodnotí a nimi preniká, ako z nich len vyberá podľa dobového vkusu a očakávaní čitateľov. Napokon nad vývinovými perspektívami erotickej poézie 19. a 20. storočia, a jej premenami, či komplikovanými osudmi sa autor monografie paušálne zamýšľa v úvodnej kapitole.
Výskum tvorivých modifikácií erotizovania a vývinových peripetií jeho literárneho stvárňovania autor začína v romantickej poézii, interpretáciou Sládkovičovej Maríny, jej eroticky utlmených prejavov kamuflovaných vlastenectvom a nie vždy šťastnými posunmi do nadosobnej roviny. Napriek tomu, že romantická poézia „podliehala pomerne prísnym recepčno–percepčným kritériám reprezentatívnych osobností literatúry (Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Svetozár Hurban Vajanský)“, datujeme do tohto obdobia niekoľko odvážnych básnických pokusov stvárňovania erotizmu. Vzhľadom na to, celkom prirodzene, J. Tatár pokračuje analýzou transparentnejšieho spracovania intímneho prežívania a ľúbostných pocitov v poézií Jána Kalinčiaka, ktorá v dejinách slovenskej literatúry siaha na prvenstvo v autenticite aj konkretizácii privátnej sféry (najmä Márii od Jána). Takisto si všíma ľúbostno-erotickú tvorbu Jána Francisciho – tá typologicky nadväzuje na Kalinčiakovu autorskú stratégiu.
V ďalšej kapitole sa Jozef Tatár venuje žánrovým modifikáciám diela Ľudmily Podjavorinskej. Všíma si autorkin posun od sentimentálneho stvárňovania lásky až k jej problematizujúcemu modernistickému ponímaniu, čo sa manifestuje najskôr idylicky (platonickým vzťahom lyrickej hrdinky) a napokon autenticky (sklamaním, ktoré prerastá do hmatateľných dôsledkov). V nasledujúcej stati, o erotickej poézii Štefana Krčméryho, J. Tatár koriguje utkvelú predstavu literárnej vedy o umeleckej „menejcennosti“ ľúbostnej poézie básnika, pričom vyzdvihuje najmä jej vnútornú emocionálnu hodnovernosť a komunikatívnu presvedčivosť.
Osobitná kapitola je o medzivojnovej básnickej tvorbe Jána Smreka, najmä o jej tematických preferenciách, v ktorých má láska, žena a ľudská intimita výsadné postavenie. Súvisí to so Smrekovou akceptáciou filozofie H. Bergsona a jeho adaptáciou básnického smeru vitalizmu, ktoré básnika viedli k prijatiu takmer revolučného „felicitného“ životného pocitu v pochmúrnej atmosfére súdobého básnictva. Uhol pohľadu, orientácia na špecifickú problematiku umožňuje Tatárovi predsa nové čítanie už dostatočne prečítaného básnika. A záverečná kapitola obsahuje prienik do takmer neznámej ľúbostnej poézie Jozefa Nižnánskeho.
O erotiku ako o výskumnú problematiku je v poslednom čase v rôznych humanitných disciplínach čulý záujem, čo súvisí s obdobím jej interpretačnej „abstinencie“ a počiatočného nesmelého spoznávania. Aj v literárnej vede dlho chýbal ktosi, kto by sa priamo na to podujal. Z tohto hľadiska možno povedať, že Jozef Tatár svojou prácou detabuizuje erotickú poéziu aj ako predmet seriózneho literárnovedného záujmu a ponúka jej pomerne ucelenú interpretačnú realizáciu, ktorá je navyše i čitateľsky príťažlivá.
Jaroslav Vlnka
