Menej je viac

Siroty predstavujú komornú psychologickú novelu, ktorej jadro tvorí rozprávanie stredoškolského učiteľa dejepisu. Predmetom jeho úvah je predovšetkým minulosť, a to tak jeho súkromná, výrazne poznačená stratou rodičov, ako aj všeobecné, „veľké“ dejiny. Zamýšľa sa nad vzájomným pomerom individuálnej a kolektívnej minulosti: „Pozoroval som mŕtve ľudstvo, nie na cintoríne, ale archivované v historických prameňoch, oživené knihami, filmami, konferenciami, diskusiami, vysvetľované státisícmi historikov napriek tomu, že jeden výklad udalostí stojí proti druhému – aspoň je na čom stavať obrazy minulosti, viesť o nej spory v širšej spoločnosti na rozdiel od minulosti jedného dieťaťa, ktorá nikoho nezaujíma. Svoju históriu som si len predstavoval a venoval som sa jej ja jediný, sám na celom svete.“ (s. 25) Dej sa odohráva v súčasnosti, no protagonista sa v myšlienkach často vracia do rôznych etáp vlastného života a pri komentovaní udalostí nachádza paralely s dávnejšími slovenskými i svetovými dejinami.

Próza má viacero prvkov, ktoré ju približujú k žánru ja-písania, „próze subjektu“. Ide najmä o početné introspektívne sebaanalyzujúce pasáže, uvoľnenú kompozíciu sujetu, v rámci ktorého hrá dej sekundárnu úlohu a prvoradé sú reflexie a kontemplácie. V dôsledku toho je tempo plynutia príbehu pomalé, sujet obsahuje množstvo drobných myšlienkových odbočiek aj slepých uličiek. O subjektivizácii prózy svedčí aj rozsah a charakter pásma rozprávača, ktorý dominuje a pohlcuje vedľajšie postavy. Ich (neraz neprirodzene dlhé) prehovory nie sú vymedzené úvodzovkami. Identifikovať ich môžeme pomocou verb dicendi a grafiky, no tvoria v podstate organickú súčasť protagonistovho rozprávania – on sprostredkúva a interpretuje, kto a ako niečo povedal, ako sa pri tom tváril a podobne. Rozprávač niekedy prekvapivo komentuje aj vlastný výraz tváre („skĺzol som otráveným pohľadom z chlapcovej tváre na jeho biely sveter“ s. 115), akoby sa na neho pozeral ktosi iný. Subjekt je tu zároveň objektom rozprávania: „Sedeli sme vedľa seba ako farby na plochom plátne a spoločne sme vytvárali dojem perspektívy.“ (s. 37) Pozornosť venuje aj opisovaniu oblečenia; podrobne opisuje svoj odev, ale spomenie aj módny štýl vedľajších postáv, využívajúc svojskú obraznosť: „jej ruky vychádzali zo zvonových čiernych rukávov ako skrútené dračie jazyky“ (s. 82). Hlavný hrdina pritom tvrdí, že sa v móde nevyzná (s. 40), vyvoláva dojem, že ho nezaujíma, no v priebehu prózy dokazuje opak.

Protirečení je v novele viacero – protagonista je vykreslený ako rozporuplný muž. Možno si všimnúť nesúlad medzi jeho myšlienkami a konaním, ako aj to, že sám koná spôsobom, ktorý iných irituje (ono brvno v oku druhého). Tak je to napríklad v scéne, kde jedovato komentuje správanie kolegyne Anny, s ktorou má nezáväzný erotický vzťah: idú spolu na dovolenku a protagonistu dráždi Annina aktivita na sociálnych sieťach, pričom sa sám stáva dobrovoľnou súčasťou týchto aktivít a kontroluje jej profil („Niekoľkokrát denne si počas dovolenky zmenila profilovku“ s. 47). Táto pasáž zároveň predstavuje spoločensko-kritickú vrstvu textu. Rozprávač je ako učiteľ v kontakte s mladou generáciou, rovesníkmi i staršími kolegami a tieto vzťahy v novele ponúkajú podnet pre zamýšľanie sa  nad súčasnosťou.
V porovnaní so spoločensko-kritickou líniou však v diele prevláda sebaanalýza. Za ústrednú možno označiť protagonistovu metaforu mozgu ako mraveniska. Podnet na vytvorenie tejto metafory dala rozprávačovi v detstve stará mama, keď počas prechádzky označila mravenisko za mozog lesa. Hlavný hrdina túto metaforu aplikuje na vlastnú myseľ a až do zunovania ju čitateľovi explicitne vysvetľuje: „mravce neparazitovali na vlasoch, ale sali krv z rubu lebky, cicali, bodali a zároveň na moje želanie nosili do hlavy stále nové a nové kúsočky z lesa, drobné krehké obrázky minulosti“ (s. 21). Pri tých mravcoch si čitateľ môže nevdojak spomenúť na inú „mozgovú“ metaforu v slovenskej próze – na potkana v hlave protagonistu Ballovej poviedky Koniec leta. Deratizácia, kde však príbeh smeruje k tragikomickej pointe (po tom, ako sa potkan plne nasýtil hrdinovým mozgom, hrdina je, paradoxne, konečne spokojný). U Štefánika sa obraz mozgu – mraveniska len rozvíja do šírky, objavuje sa na viacerých miestach textu, až sa ošúchaním sémanticky vyprázdňuje a stráca zaujímavosť. Menej je niekedy viac a vo vzťahu k autorovej explicitnosti to platí zvlášť. Návratnosť motívov zohráva v Sirotách dôležitú úlohu (opakuje sa motív stromu, habsburgovského malíčka, múzy Kleó, motívy samoty a smrti atď.) a spoluvytvára štruktúru textu na spôsob tkaniva či koberca.

Michail Bachtin sa v úvode svojej knihy Dostojevskij umělec (1971, prel. J. Honzík) snažil vymedziť voči celej plejáde literárnych vedcov a čitateľov, ktorí sa pri uvažovaní o Dostojevského písaní nechávali vťahovať do názorových polemík s myšlienkami v knihách. Tak veľmi boli zaujatí úvahami a ideami v diele, že si zabúdali všímať jeho knihy ako literárne texty. Keď vzťah filozofie a literárneho tvaru zacielime na Štefánikove Siroty, treba povedať, že čitateľ musí mať istú trpezlivosť, ak chce akceptovať rozpadavý tvar, skákanie v myšlienkových pochodoch a sebaanalýzach. No odmenou za túto trpezlivosť sú zamyslenia postáv typu: mali by sa zriadiť cintoríny organizované podľa príčiny úmrtia, teda pre obete autonehôd, pre tých, čo zomreli na rakovinu, samovrahov a podobne, aby ich blízkych spájala rovnaká príčina straty (s. 100 – 101); kritika turistických predmetov ako kamienky z Berlínskeho múru, Gándhí na osviežovači vzduchu, vankúše s Ľudovítom XIV. („Prehadzujú si v rukách kúsky masovo vyrábaných dejín, ohmatávajú dejiny krvi vyrobené z ropy, zo stromov, z plyšu“, s. 106), ako aj príklady v predtým citovaných pasážach. V množstve útržkov myšlienkových prúdov nemožno nespozorovať snahu zaujať „filozofickosťou“, no chýba tu intelektuálna bravúra, ktorá by k sebe strhávala pozornosť. Istú kompenzáciu by mohla ponúknuť literárna stránka diela, no tu zas za slabší koniec ťahá repetitívnosť literárnych postupov: podobných kníh à la „ja-písanie“ bolo v slovenskej súčasnej próze za posledné roky (či desaťročia) už veľa. Siroty medzi nimi nijako nevynikajú v negatívnom, ale ani v pozitívnom zmysle.