Vyhľadávanie
Kolektív autorov predstavuje svoje štúdie z vedeckého seminára, ktorý sa uskutočnil na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty UK v Bratislave. Recenzentmi tejto publikácie sú Valér Mikula a Radoslav Passia, redakčne ju pripravil a úvod napísal jej zostavovateľ Jaroslav Šrank.
„Sústredený a kontinuálny výskum zameraný na básnické reprezentácie mesta ako na autonómnu problematiku chýba“ (s. 9). Napriek tomu tento zborník má byť iba „pokusom naznačiť možnosti systematického výskumu básnických podôb mesta ako témy, toposu či motívu v súčasnom slovenskom literárnovednom kontexte“ (s. 10), píše J. Šrank v úvode a spresňuje, že príspevky svojou orientáciou pokrývajú obdobie od dvadsiatych rokov 20. storočia po desiate roky 21. storočia na vzorke diel „s rôznou vývinovou a estetickou relevanciou“ (s. 11).
„Všetci autori si zvolili východisko, zväčša široký záber rôznych uhlov pohľadu, z akého možno mesto vnímať (historicky, memoárovo, skúsenostne, zážitkovo, sociologicky, architektonicky a pod.). Prvé dve štúdie – Habajova a Gavurova – majú v podstate rovnaký objekt záujmu: Ján Smrek a Ladislav Novomeský. Michal Habaj vidí mesto v Smrekovej poézii najmä ako kaviareň, u Novomeského skôr ako ulicu. Habaj si zvolil metaforický pohľad na princíp vnímania mesta v ich poézii – svetlo, sklo, temno, čo predstavuje vizuálnu konfrontáciu: pohľad z kaviarne na ulicu a z ulice do kaviarne. Z Novomeského tvorby osobitnú pozornosť venuje zbierke Nedeľa, v ktorej nachádza „tragický pocit života“ (s. 18).
Ján Gavura prichádza s myšlienkou: žiť v meste a oproti tomu – mesto tematizovať. Za dôležitú tému pokladá kontrast medzi prírodno-rurálnym a urbánnym. Gavura istým spôsobom oponuje Habajovi v súvislosti s poéziou J. Smreka a jeho motívmi mesta. Obidvaja – Gavura i Habaj – neobišli ani dichotómiu slovenskej dediny a zväčša cudzorodého mesta a ešte hlbšie načrtli kontrast dediny a mesta, mesta a predmestí, čo sa objavuje takmer u každého básnika a mnohým sa v svojich štúdiách autori venujú.
Svojím spôsobom je objavná téma Jaroslavy Šakovej, lebo za objekt výskumu si zvolila M. M. Dedinského, „ktorému nie je v slovenskej literárnej historiografii pripisované rovnaké postavenie ako ostatným autorom nadrealizmu...“ (s. 37). Pre nadrealistov bola ako mesto dôležitá najmä Bratislava alebo iné, abstraktné mesto, vždy však v korelácii s lyrickým subjektom. Šakovej príspevok sa dôsledne pridŕža témy publikácie, keď líči obraz mesta s tajomstvom, kúzlom, pocitmi a snívaním lyrického hrdinu v rôznych Dedinského básňach.
Jaroslav Šrank v rozsiahlej štúdii, ktorú rozdelil na niekoľko častí s nadpismi, sa zameriava na tri žánrovo-tematické okruhy: budovateľskú poéziu, idylickú vlasteneckú poéziu a štylizované výjavy a príbehy z mestskej každodennosti na spôsob ód a exempiel (s. 51). Už od začiatku cítiť, že jeho pohľad na dobu a tému mesta v dobovej poézii bude kritický, ba až kriticko-satirický, keď napr. píše, že nevyhnutným predpokladom hovoriť o téme mesta v literatúre tohto obdobia je „ochota vnímať socialisticko-realistickú básnickú produkciu ako literatúru“ (s. 49). V súvislosti s touto líniou literatúry sa zmieňuje aj o schematizme a uvádza, že „všetka socialisticko-realistická literatúra má schematickú podstatu“ (s. 50) a „socialistický realizmus nehatene využíva idealizačný potenciál“ (s. 57). Šrank sa zameral na extrémne nedobrú poéziu, a tak jeho analýzy, komentáre a argumenty vyznievajú kriticko-satiricky. Obnažil, čo sa za pozitívnymi motívmi skrýva – komunistická ideológia.
Rozhodne zaujímavú tému si zvolil Igor Hochel: Zakliate mesto Jána Stacha alebo Socialistický realizmus v konkretistickom rúchu. Autor venuje pozornosť debutovej zbierke básnika J. Stacha Svadobná cesta z roku 1961 vnímanú ako „jednu z dôležitých, ak nie priam kultových kníh“ (s. 75). Hochel si z nej vyberá jedinú báseň – diskutabilnú – Zakliate mesto, ktorá pôsobí „ako päsť na oko a nerobí dobré meno hlavnému bodu skupinového programu“ (s. 76). A rovnako je zaujímavé, ako sa táto báseň v knihách (reedíciách či výberoch) J. Stacha raz objavuje a inokedy nie. I. Hochel kladie niekoľko hypotetických otázok, čo viedlo Stacha k jej napísaniu, lebo ona „ide svojím spôsobom proti logike vývinu Stachovho básnického prejavu“ (s. 80).
Spôsoby, akými sa môžu v poézii stvárňovať mestá, uvádza Veronika Rácová v úvodných častiach svojho príspevku, v ktorom ide o 70. roky 20. storočia. Základnú pozornosť venuje komparácii dvoch diel: Mesto (Ján Šimonovič) a Moje mesto (Mikuláš Kováč). Poémy vznikali v rozdielnych spoločensko-politických atmosférach. „Za ich vznikom stála odlišná motivácia (vnútorná potreba u Kováča, verejná objednávka u Šimonoviča)“ (s. 88). V. Rácová toto tvrdenie veľmi dobre a podrobne analyzuje, argumentuje a pri konfrontácii obidvoch diel prichádza k zaujímavým a jasným tvrdeniam, napr. u Šimonoviča je subjektom My, u Kováča Ja, u Šimonoviča je výrazová dekoratívnosť a stagnujúca strnulosť (s. 98), u Kováča je lyrický subjekt ponorený do seba a pod.
Ivana Hostová sa zamerala na básnické texty rubriky Nového slova s názvom Z najmladšej poézie (1972 – 1977) a neskôr prílohy Nového slova s názvom Nové slovo mladých (1978 – 1983). Svoju štúdiu rozdelila tematicky na tri časti: kým prvá prináša azda až príliš veľa štatistík a citácií, druhá sa už zaoberá témami a motívmi u autorov, ktorých nazýva „novoslovci“ a „novoslovkyne“, tretia časť je hodnotiaca. Mladí autori okolo Nového slova čerpali väčšinou z dobovej publicistiky, témy stvárňovali tendenčne a svojou tvorbou boli poplatní dobe.
Zoltán Rédey si zvolil na výskum podoby mesta v poézii Štefana Strážaya a Ivana Štrpku. Pri Strážayovi uvádza dve knihy: debut Veciam na stole (1966) a nateraz poslednú – Interiér (1992). „Sám interiér je časťou domu, obydlia, ktoré patrí do širšieho urbánneho priestoru, ulice [...], mestskej časti, mesta ako súčasti krajiny“ (s. 120). Ako doklad o téme mesta dôkladne analyzuje Strážayovu báseň Staré mesto, v ktorej je mesto „vnímané prevažne cez prírodné detaily a atribúty“ (s. 121). U Strážaya sa prelína mesto s prírodným prostredím, nie sú v protiklade. Rédey dokazuje, že Strážay podal o meste dôkladnú informáciu. V tej istej zbierke sa nachádza aj báseň Malé mesto. Ide o „lyrickú miniatúru“ (s. 126) a tomu zodpovedá, ako píše Rédey, aj koncentrovanejší, zhustenejší a zomknutejší básnický obraz či spôsob stvárnenia mesta. Iný Strážayov pohľad na mesto vidí v básni Nádej zo zbierky Dvor (1981), na rozdiel od predchádzajúcich analyzovaných básní v nej ide o veľké mesto. Aj to je však symbióza civilizácie a techniky s prírodou. Samozrejme, Rédey nachádza u Strážaya aj básne, kde „civilizačno-urbánne a prírodné nie sú v súlade“ (s. 136). Odlišný obraz urbánnosti nachádza u Ivana Štrpku. Na dôkazy si zvolil text básne Ranná premena zo zbierky Teraz a iné ostrovy (1981). Na rozdiel od Strážaya mu ide viac o život v meste, jeho ruch, civilizačný pohyb než o perifériu a isté ticho mesta.
Štúdie v publikácii majú bohatú bibliografiu a viaceré vychádzajú v úvodných častiach z iných než literárnych hľadísk. V súčasnosti platí okrem iného to, čo Jaroslav Šrank napísal v úvode: „Slovenský literárnovedný výskum spodobovania mesta v poézii má nateraz podobu rozptýlených zmienok, parciálnych rozborov a výberových monotematických štúdií...“
