Mesto v literatúre, literatúra v meste

Nejde ani tak o väčší počet autorov či šírku záberu – s jedným i druhým sa z času na čas stretávame napríklad v projektoch encyklopedického či slovníkového charakteru – ide skôr o nezvyčajnosť samotného výskumného zámeru a potom aj o podobu jeho knižného výstupu. Typologických príbuzných by sme zrejme ľahšie nachádzali v súčasnej knižnej produkcii českej literárnej vedy, kde sa projekty častejšie zapájajú do širšieho medziodborového vedeckého i kultúrno-spoločenského dialógu a sú zároveň svojou formou otvorenejšie, prístupnejšie aj pre širší okruh záujemcov, nielen pre špecializovaných odborníkov na danú výskumnú oblasť – príkladom nech je nedávna obrazovo-výkladová Literární kronika první republiky (aj so slovenskou autorskou spoluúčasťou), kniha zároveň určená pre širšiu verejnosť a zároveň spĺňajúca všetky štandardy akademickej publikácie.

Kniha prameňov

Podobné ambície naznačuje aj nová kniha o literárnych krajinách Bratislavy. Už napohľad je to literárnovedná publikácia, ktorá takpovediac dbá aj na svoj zovňajšok, čím avizuje záujem aj o iné než úzkoprofilové profesionálne publikum.  Z bežnej literárnovednej produkcie projekt vyčleňuje aj jeho predpokladaný interdisciplinárny charakter – ak je objektom vedeckého záujmu literárna prezentácia konkrétneho mesta s historickými, geografickými, politickými, lingvistickými či sociografickými špecifikami, tak je jasné, že okrem aspektov literárnych sa nevyhne ani práci so zdrojmi z iným disciplín. Zároveň však platí, že všetkých desať autorov tejto knihy je profesijne orientovaných literárnovedne –  expertízu z iných vedeckých oblastí vzťahujúcich sa k problematike mesta si preto do svojej práce museli priniesť takpovediac svojpomocne. I tak je práca so zdrojmi – primárnymi i sekundárnymi (a medzi nimi teda aj s množstvom zdrojov z mimoliterárnej sféry) jedným z jasne viditeľných prínosov knihy. Impozantný sumár literárnych prameňov, ako aj precízne a zároveň komplexne vybranej odbornej literatúry zameranej na problematiku mesta všeobecne a Bratislavy zvlášť, je sám osebe cenný aj pre ďalšie bádanie v tejto oblasti či v oblastiach príbuzných. Z tohto hľadiska je užitočné premietnutie chronologického radenia základných častí knihy aj do záverečného sumára sekundárnej literatúry, ktoré zasa uľahčuje orientáciu v rozsiahlom korpuse informačných zdrojov.

Tak ako sú produktívne rôznorodé pramene a sekundárna literatúra v tejto knihe, tak sú žánrovo rôznorodé aj spôsoby ich interpretačného uchopenia. Knihu tvorí mozaika subžánrov: od prehľadových štúdií podľa období i skúmaných literárnych druhov, ktoré zároveň pomáhajú konštituovať základnú os knihy deliacu literárny čas Bratislavy rokmi 1918, 1945 a 1989, cez problémovo orientované interpretačné sondy výberového charakteru, ktoré môžu byť zamerané na básnickú skupinu (napr. nadrealisti), komparáciu dvoch „príbuzných“ autorov (Horváth a Minárik či Bondy a Špitzer), látkové fenomény spojené s topografiou mesta (predmestia, kolónie) a jeho premenami (spriemyselňovanie) či na niektoré aspekty tvorby jednotlivých autorov so silnou bratislavskou stopou (Strážay, Kostra, Rozner, Vilikovský – ten veľmi podrobne a dokonca vo dvoch štúdiách), stručné autorské medailóny či skice (Satinský) až po zdanlivo marginálne analytické postrehy k príznačným bratislavským motívom (električka, Nový most, resp. Most SNP) atď. Podstatné však je, že tieto rôznorodé texty dokážu medzi sebou bez problémov komunikovať, zmysluplne sa dopĺňajú, nefungujú na úkor konzistentnosti či prehľadnosti knihy, ale skôr zvyšujú jej čitateľskú atraktívnosť.  

Od roku 1918

Ani pri všetkej svojej pestrosti si publikácia dozaista nekladie ambície komplexne a do dôsledkov exploatovať predmet svojho výskumného záujmu. Literárne krajiny Bratislavy skúma priznane selektívne, pričom táto selekcia môže byť podmienená aj profesijným záujmom jednotlivých členov autorského kolektívu. Sumárny výsledok individuálnych záujmov možno stál i za časovým vymedzením výskumnej oblasti, ktorej historická hranica bola „smerom dozadu“ stanovená na rok vzniku Československej republiky. Samozrejme, autori majú plné právo špecifikovať predmet svojho skúmania, v tomto prípade teda sústrediť sa len na obraz Bratislavy v literatúre po roku 1918, najmä ak práve v tomto období cítia svoju kompetenciu. Je to však možno trochu škoda pre túto jedinečnú publikáciu na jedinečnú tému, ktorá zrejme nebude mať v najbližších rokoch priamych nasledovníkov. Obraz Bratislavy v literatúre pred rokom 1918 by sa pritom dal riešiť podobne stručnou kapitolou, ako sú tie o Bratislave v českej či maďarskej literatúre. Veď napokon aj v samotnej knihe sa napriek jasnému časovému ohraničeniu objavujú aj kontextuálne produktívne pohľady do obdobia pred vznikom Československa: „Bratislava pred rokom 1918, keď mala ešte iné mená, nebola priestorom, v ktorom by sa slovenská literatúra kontinuitne rozvíjala, hoci v istých obdobiach tu mala dôležité organizačné centrá (asi najvýznamnejšie vznikali na platforme Evanjelického lýcea v prvej polovici 19. storočia) i redakcie časopisov (napríklad v rokoch 1845 – 1848 tu vychádzal Orol tatránski ako príloha Slovenských národných novín). Absentovali aj osobné väzby slovenských spisovateľov k Bratislave.“ Možnosť aspoň náhľadového porovnania obrazu Bratislavy v literatúre pred aj po roku 1918 by bola zaujímavá aj s ohľadom na následnú úplnú premenu mesta z hľadiska národnostného, aj z hľadiska zmeny úlohy, ktorú hrala v takisto zmenenom štáte. Ak koncept publikácie logicky zahŕňa národnostný kontext synchrónne pôsobiacich literatúr po roku 1918, pokračovaním tejto logiky by bolo aspoň načrtnutie aj línie diachrónnej. Autori dobre vedia, že práve rok 1918 je pre toto mesto a následne aj pre literatúru o ňom kľúčový. Presne po historickej zmene v tomto roku sa Bratislava „mala stať pre slovenskú literatúru tým, čím dovtedy nebola pre iné národné literatúry – jej ‚hlavným mestom‘ analogicky k Bratislave ako správnemu centru Slovenska. Pre mesto, ktoré v kontexte maďarskej i nemeckej literatúry predstavovalo typickú provinciu, to bola zároveň funkcia nová.“

Problém výberovosti

Otázka výberovosti tém a uhlov pohľadu na ne sa, samozrejme, objavuje aj v rámci skúmaného storočia, ktoré vzhľadom na množstvo potenciálnych prameňov takisto nie je možné v jednej knihe obsiahnuť komplexne. Na skúmanie niektorých relatívne známych diel s výraznou bratislavskou tematikou sa bez hlbšieho odôvodňovania prakticky úplne rezignuje. Spomeňme aspoň – s výnimkou podrobne skúmaných textov Jána Roznera – celý katalóg spomienkovo-memoárového žánru, ktorý sa tu registruje len periférne: „... napríklad memoáre Jána Smreka, Tida J. Gašpara, Štefana Žáryho (Žáry 2018), Žo Langerovej (Langerová 2008), Vladimíra Reisela (Reisel 2017), Františka Hečka a Márie Jančovej (Hečko – Jančová 2011) a iných.“ Vedomé a avizované prehliadnutie kníh tohto špecifického žánru sa dá interpretovať aj ako decentné gesto odstupu zostavovateľov publikácie od celého trsu textov nedostatočnej literárnej kvality (naznačuje to aj „výnimka“, ktorú dostali oceňované texty Jána Roznera). Žiadny z autorov publikácie sa však nepodujal ani na kratšiu či dlhšiu analýzu toposu Bratislavy v rozsiahlom diele Rudolfa Slobodu, v ktorom hrá relatívne významnú úlohu aj napätie medzi perifériou mesta (Devínska Nová Ves) a jeho centrom. Zvláštne na tejto absencii slobodovskej analýzy je to, že jeho meno a tvorba sa opakovane uvádzajú ako dôležité vo viacerých prehľadových kapitolách knihy.

S nevyhnutnou výberovosťou súvisí aj otázka vhodnej proporcionality toho všetkého, čo selekciou napokon prešlo a stalo sa výskumným materiálom pre tento projekt. Niektoré atraktívne témy či problémy sú spracované v priestorovo úsporných „boxoch“. Tie nie sú len zábavnými kuriozitami na margu hlavného textu; sú jeho produktívnym rozšírením. Príkladom nech je kapitola o bratislavských fejtónoch Júliusa Satinského, ktorá vecne pokrýva všetky relevantné súvislosti autora a jeho témy, od životopisných informácií (vrátane sochy „načúvajúcej“ mestu) až po presnú a funkčnú charakteristiku jeho spôsobu tematizácie Bratislavy, ktorý je nazvaný „enumeratívna topografia“. Pri podnetnom a zároveň azda až pristručnom „boxe“ venovanom motívu bratislavskej električky (najmä v poézii) platí to isté. V protiklade k tejto stručnej vecnosti viacerých krátkych kapitol stojí azda zbytočne extenzívna kapitola s rovnako extenzívnym názvom Miesto na výslní i v tieni. Básnické reprezentácie Mosta SNP a Podhradia v poézii 20. storočia, ktorá do neveľmi podstatných detailov mapuje množstvo výskytov tohto motívu v rôznych básňach – aj tých, pre ktoré nie je „príznačná výraznejšia umelecká hodnota“. Samozrejme, tento most je z architektonického i politického hľadiska pre hlavné mesto zásadný, a preto aj často v literatúre reflektovaný, v knihe však rozsah kapitoly pôsobí disproporčne.

Hlboká štúdia i jednoduchý príbeh

Pri takom širokospektrálnom projekte, akým je táto publikácia, bolo iste náročné zladiť pracovné postupy všetkých jeho tvorcov. Aj pri možnom čiastočnom zachovaní ich štýlových či metodologických osobitostí, ktoré charakter publikácie pripúšťa, muselo jej príprave predchádzať hľadanie spoločného jazyka. Koordinátorom projektu a následne aj autorom jednotlivých častí sa ho podarilo nájsť v čitateľsky prívetivom, otvorenom, priamočiarom referovaní – v drvivej väčšine sa samoúčelne nepredvádzajú metodologické schopnosti autorov jednotlivých textov; nekomplikuje sa to, čo sa dá povedať jednoducho. Dôraz sa kladie na informačnú hodnotu a vecnosť výpovede – v zásade sa tu ani nezvykne hodnotiť ideová či poetická hodnota skúmanej pramennej literatúry. Podobným, v zásade neutrálnym spôsobom sa tu píše o obraze Bratislavy, povedzme, v schematickej socialistickorealistickej poézii prvej polovice 50. rokov, ako aj o oveľa podnetnejších textoch 60. rokov. Hodnotu zvyčajne prirodzene odlišuje rozsah samostatných kapitol venovaných interpretačne inšpiratívnejším literárnym dielam (typicky tvorba Pavla Vilikovského). Zároveň je dôležité, že autori si uvedomujú, v akom „subžánri“ knihy sa práve pohybujú, a efektívne tomu prispôsobujú svoje písanie.

Rozsiahlosť a významová prepojenosť atribútov skúmanej témy stavia občas autorov pred otázku, ako usúvzťažniť logiku informačnej štruktúry celej knihy s logikou výkladu jednotlivých textov. Napr. literárnohistorická kapitola Osvojené mesto: 1945 až 1989 pracuje aj s viacerými (najmä) demografickými informáciami, ktoré by z hľadiska významovej kompozície knihy patrili už do prehľadovej kapitoly venovanej predchádzajúcemu, teda medzivojnovému obdobiu. Zároveň sa však dá rozumieť ich uvedeniu práve v tejto „neskoršej“ kapitole, kde sa využívajú ako predpolie k deskripcii situácie po druhej svetovej vojne.

Podobne náročné muselo byť aj aj systémové odlíšenie všeobecného „toposu mesta“ a jeho nie vždy evidentnej konkretizácie na Bratislavu. Autori si evidentne uvedomovali metodologickú nutnosť citlivého významového odlišovania medzi tematizáciou všeobecného mestského priestoru s jeho univerzálnymi atribútmi (hoci zrejme vzhľadom na konkrétnu situáciu vzniku literárneho diela sa dá predpokladať inšpirácia Bratislavou) a špecifického priestoru Bratislavy, ktorý možno dokladovať textovými dôkazmi. Príkladom takéhoto citlivého rozlišovania môže byť napríklad kapitola Nadrealistická Bratislava, kde sa presne špecifikuje, či sa práve uvažuje o Bratislave, o inom meste (Praha) alebo o meste všeobecne.

Nielen táto, ale aj ostatné kapitoly a kapitolky v tejto knihe vyhovujú špecifickým potrebám jej celkovej koncepcie, zároveň však veľká väčšina z nich obstojí aj samostatne ako plnohodnotné vedecké štúdie. Vrátane tých prehľadových, ktoré často prekračujú očakávanú funkciu sumarizácie faktov smerom k originálnym interpretačným výkonom. Platí to napríklad aj o invenčne napísanej kapitole Bratislava v poézii od roku 1945 do konca šesťdesiatych rokov, ktorá okrem prehľadovej funkcie poskytuje aj presnú identifikáciu principiálnych rozdielov medzi poéziou 50. a 60. rokov, nevtieravo demonštrovaných krátkymi interpretáciami príznačných bratislavských básnických textov týchto dvoch dekád – či už básne Rudolfa Fabryho Neznámemu bicyklistovi alebo básne Ľubomíra Feldeka z debutovej zbierky Jediný slaný domov.      

Literárne krajiny Bratislavy sú impozantnou i sympatickou publikáciou, ktorá zo špecifického – teda literárneho – hľadiska mapuje, ako sa hlavné mesto Slovenska menilo z  „malého priemyselného“ Prešporku na Bratislavu ako „moderné centrum krajiny“. Je to podnetný a produktívne nejednoznačný príbeh o tom, ako mesto formovalo svoju literatúru, ale aj – aspoň do istej miery – ako literatúra formovala svoje mesto.