Vyhľadávanie
Urs Widmer
Milenec mojej matky
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2009. Preklad Darina Zaicová
Urs Widmer (1938), u nás málo známy autor, sa narodil v Bazileji v rodine prekladateľa, literárneho kritika, častým hosťom u nich bol napríklad Heinrich Böll. Po štúdiách germanistiky, romanistiky a histórie pracoval ako vydavateľský redaktor, prekladateľ, univerzitný učiteľ a literárny kritik. Píše romány, poviedky, eseje, divadelné a rozhlasové hry, za svoju tvorbu získal veľa významných cien.
Možno to na prvý pohľad znie paradoxne, ak začnem uvažovanie o knihe Milenec mojej matky tým, že pri jej čítaní som sa v myšlienkach často vracala k slovám Virginie Woolfovej, že ešte stále ostáva veľa ženských životov neuvidených, nezaznamenaných a literatúra nemôže byť komplexná bez toho, aby splatila dlh voči týmto „temným“, neosvetleným životom. Urs Widmer zaznamenáva práve jeden z takýchto neviditeľných životov. Prvoosobové rozprávačstvo v románe môže vyvolať dojem, že touto ženou je autorova matka, ide však o spisovateľskú stratégiu aj pri komponovaní ďalších dvoch častí (pseudo)autobiografickej trilógie, a to časti venovanej otcovi (Das Buch des Vaters) a sebe samému (Ein Leben als Zwerg).
Švajčiarsky autor rozvíja nenaplnený príbeh dvojice: slávneho dirigenta Edwina a rozprávačovej matky, ktorá sa stala Edwinovou pravou rukou ešte v časoch, keď ako chudobný začínajúci muzikant založil orchester. Nenaplnenosť príbehu spočívala v asymetrii vzťahov medzi postavami. Matka sa vzťahu oddala celou bytosťou, kým Edwin, zahĺbený do hudby a myšlienok na vlastnú kariéru a slávu, žil svoj vlastný, do seba a do hudby zahľadený život. Widmerovi sa podarilo sugestívne rozvinúť oba charaktery, vžiť sa nielen do roly ambiciózneho muzikanta, ale ukázať aj veľkú empatiu pri vciťovaní sa do hlavnej ženskej postavy, do jej rozporuplného vnútorného sveta deformovaného v detstve prísnou výchovou, kde neostávalo miesto na city, a neskôr zraňovaného nemožnosťou naplniť ľúbostný vzťah s Edwinom. Matkin svet skicuje autor ako od detstva mierne vychýlený „z normálu“, preto si hrdinka ako obranu alebo ako únik z vonkajšieho, voči nej neláskavého sveta, utvárala nikým nevidenú realitu, aby za medzou „normálneho“ sveta plného triviálností, nachádzala akýsi náhradný domov. Pravda, tieto úniky ani rodičia, ani širšie okolie nechápali, iba čo dievčatku vyslúžili povesť čudáčky s podivnými maniermi.
Widmer presvedčivo rozohral nesúmernú hru medzi postavami, čoraz väčšiu obetavosť a nezištnosť matky (aj po schudobnení jej rodiny) v práci pre orchester, čoraz väčšiu zaujatosť Edwina pre kariéru a čoraz väčšiu necitlivosť voči žene, ktorú často vôbec nevnímal, bola užitočnou pomocníčkou, tým sa jej existencia v dirigentových očiach končila. V zobrazovaní vzťahov autor siaha až do absurdity, ktorá sa prejavuje tak v konaní mužskej, ako aj ženskej postavy (na jednej strane sa spája s Edwinovým jednostranným pragmatizmom a egoizmom, na druhej strane s matkinou absolútnou podriadenosťou voči jeho postojom, s akceptovaním vlastnej „anulácie“). Autor rozohráva hru aj s čitateľom, keď do deja vsúva fakty o konkrétnych hudobníkoch – exemplárne sú epizódy s Bartókom a jeho manželkou – či o konkrétnych orchestrálnych prevedeniach skladieb reálne existujúcich skladateľov. Myslím si, že nie je dôležité, či v postave Edwina rozpoznáme švajčiarskeho dirigenta Paula Sachera, na ktorého odkazujú viaceré fakty (románový dirigent sa po uzavretí manželstva a pod vplyvom nového príbuzenstva stal aj úspešným podnikateľom), ani či vieme identifikovať „pravé“ a „nepravé“ autobiografické vrstvy, za dôležitejšie pokladám sugestívne stvárnenie protagonistickej dvojice. Z neho jasne čítame autorovo chápanie hodnoty, akú možno pripísať ľudskému životu; umocňuje to aj vypointovanie príbehu v záverečnej scéne, kde síce žene prežívajúcej v tieni muža ostáva aj po smrti na spoločnej fotografii iba podoba tieňa, no kde sa odhalí aj ľudská malosť veľkého umelca. V istom zmysle podobný motív pohltenia človeka kariérou tematizuje Widmer v hre Top Dogs, ktorú uviedlo martinské Slovenské komorné divadlo. S príznačnou iróniou v nej zobrazuje svet špičkových manažérov a dehumanizáciu, ktorej sme masovo vystavení.
Etela Farkašová
