Vyhľadávanie
Vysoká zver
Dana Podracká: Vysoká zver
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2001
Nejedného človeka zviedla cesta poznania k prekvapivej skúsenosti: najtajomnejšie veci nám defilujú priamo pred očami a najtajomnejšie miesto je to, na ktorom práve stojíme. Táto skúsenosť je múdrou odpoveďou na túžobné hľadačstvo ukryté v každom z nás: na hľadanie, ktoré nás núti pátrať po iných veciach, než sú len tie naokolo, a takisto pátrať po inom mieste, než to naše. Múdra odpoveď je zaiste bližšie k správnosti ako hocijaká hlúposť – v dôsledkoch sa jej pravda dokazuje mierou, akou nás oslobodí od ďalších otázok, teda ukončením hľadačstva, naplnením túžby, vysvetlením všetkého. Zdanlivo môže predchádzajúca úvaha evokovať akúsi prvotnú rekapituláciu dojmov inšpirovaných čítaním básní Dany Podrackej, ale nedovolil by som si tento luxus osobných impresií, keby som nechcel poukázať na charakteristickú črtu umeleckej metódy uplatnenej v zbierke Vysoká zver.
Cieľ spomínanej umeleckej metódy možno bližšie označiť, v súhrne s názvom, ako vysoký. Rozhodne presahujúci konštrukčné prvky, ktoré predurčujú jeho dosiahnutie; sú to: skutočnosť a jej odraz v osobnom prežívaní. Navyše táto metóda na seba upozorňuje tak výrazne a s takou šikovnou prezieravosťou, že práve ona, podľa môjho názoru, najviac prezradí o poézii, ktorú produkuje.
Spôsob konečného výrazu pramení v skutočnosti – chápanie Podrackej nám ju posúva akoby vo vopred nespracovanej, „tvrdej“, neohybnej, ale zato v živšej podobe. Skutočnosť je všedná a prostá. Je. Tendencia nebrať jej z prirodzenosti bytia sa potvrdzuje preferovaním epických začiatkov básní. Epika sa všeobecne považuje za objektívnejšiu – bližšie primknutú ku skutočnosti ako lyrika – preto minimum básnickej štylizácie prozaizuje úvody či už navodením atmosféry príbehu alebo opisom situácie. Takýto „široký vstup“ čitateľa ľahšie vláka do priestoru básne – poď, započúvaj sa do rozprávania! – ale naozajstné významové dianie nastáva až vo chvíli, keď k čerstvej skutočnosti kladie lyrická hrdinka svoje vnútro ako pijak k čerstvému atramentu, na ktorom sa ako na zázračnom plátne zjavuje, kľuje na svet nový svet: ten stajomnený. Dianie vlastne spočíva v pohybe od skutočnosti k jej prežívaniu, čo by nebolo, samozrejme, nič zriedkavé, ale v tomto bode zaznieva číry tón autorskej individuality: „Mať svoj prízrak/ patrí k mystickej povahe“ (s. 21), a individuality poetiky „jazyka svojho vnútra“ (s. 34). Pretlmočenie mlčiacej prostoty do vnútorného výslnia sprevádza väzba s dokonalou rečou myšlienky. Z onej „petit jeu“ (s. 28), malej hry, sa stáva veľká: z omrviniek skutočnosti Podracká spätne skladá mystický chlieb, ktorým sýti svoje verše. Výsledná estetická váha sa ráta podľa objavnosti metaforického spojenia, ktoré stojí na okamihu originálneho záblesku – na schopnosti nasvietiť veci iskrivo dobre, blízo k dokonalosti, nečakane inak, tak, aby to bolo zdrojom nového poznania (čo je napokon účelom každej umelecky vycibrenej metafory), prieniku („svetlo... prenikajúce pórmi“ (s. 23)) zavŕšeného introspekciou. Inými slovami: banálne stretnutie v tržnici medzi hnijúcim ananásom a rajčinami (s. 17) sa premieňa na transcendenciu mŕtvej bytosti do života, a tým na vyjadrenie neprekonateľného smútku, alebo priam reklamný príbeh mníšky, ktorá z obchodu nesie „igelitovú tašku s mydlom“ (s. 56), sa mení na fatálnu osobnú výpoveď o deficite pravej čistoty, lásky a oddanosti atď.
Dana Podracká ponúka oveľa viac, to je istota budúcich čitateľských zážitkov, a aj istota, že moje čítanie síce komunikuje, no z druhého konca sa v ňom belie množstvo „vynechávok“. Dalo by sa rozhovoriť o úlohe mýtických a náboženských textov a postáv, o dynamickom prepracovávaní k tajomstvu oproti Haugovej predostieraniu hotového tajomstva, dalo by sa hovoriť o básňach, ktoré ma nepresvedčili alebo hoci o téme vojny (Vysoké zverstvo) a o problematickom vyrovnávaní sa s ňou v súčasnej poézii. Dalo by sa, no mňa sa najviac dotkla presnosť metafor, veď posúďte sami napríklad akvizíciu o Izolde sediacej vo vlaku druhej triedy: „tiene prícestných stĺpov/ jej znova a znova stínajú hlavu,/ aby jej ju slnko/ trasúcimi sa rukami nasadzovalo späť“ (s. 7); mne zaimponoval kúzelný ťah, keď sa takpovediac zo strážayovských vecí na stole (naokolo) vyrába svet. A aby som nezostal dlžníkom úvodu: je to svet vysokej zveri-človeka s jeho vysokým noetickým cieľom: cez bezprostrednú skutočnosť a jej vnútorné projektovanie dôjsť k jeho pochopeniu, k odhaleniu jeho tajomstva. Bez toho, že by sa musel poznávaním rozštvrtiť do analýz. K tajomstvu sa zvykne kráčať objatím, jednoduchým ľudským (ženským) gestom: prisvojením; a tým je vysvetlené všetko – túžba aj jej naplnenie.
Radoslav Matejov
MATEJOV, Radoslav: Vysoká zver (Dana Podracká: Vysoká zver). Môj tip. In: Knižná revue, roč. XII., 20. 3. 2002, č. 6, s. 1.
