Vyhľadávanie
Na obálke nežná, folková, i keď vo svojej podstate radikálna výšivka od Kundy Crew, dnu zbierka faciek maďarskej spisovateľky Virág Erdős (alebo Kvety Lesnej – „ale čo znamená meno? Meno nezna mená nič“), ktorá reaguje na (nielen) súčasné spoločenské problémy. V poeticko-prozaickej knihe Moja vina a iné sa Virág Erdős zodpovedne stavia do role žalobkyne a súčasne pokorne vníma rolu obžalovanej. Pri menovaní vinníkov neobchádza ani seba, hovorí o svojej vine – o vine ľudskej. Kto iný by mal spoločnosť viniť a kto iný by mal za chyby spoločnosti prijímať vinu, ak nie jej člen?: „mohla som a videlasom / všetko hentam tu aj tam / ako ste sa nestarali/ že ja sa tiež / nestarám / moja vina moja vina / za to všetko môžem aj / ja že som sa nestarala / ale ty / sa postaraj“ (báseň moja vina).
Zbierka je prierezom autorkinej tvorby a obsahuje devätnásť poetických a päť prozaických textov, celkom z piatich kníh. Vzhľadom na motivickú a štýlovú diverzitu, ale i kvalitatívny posun od diela k dielu bolo bezpochyby náročné vybrať a zostaviť texty tak, aby dávali zmysel nielen samy v sebe, ale aby tvorili funkčný celok a kniha mala svoju makrokompozíciu. To sa, myslím, podarilo. Texty sú motivicky prepojené autentickým hnevom voči spoločnosti, ktorá svojich akýmkoľvek spôsobom odlišných členov viac či menej aktívne ničí, odkladá alebo si ich vôbec nevšíma a pred akútnymi problémami v zmysle hesla „čo nechcem vidieť, to neexistuje“, zatvára oči.
Do slovenčiny prekladali Erdősovej diela Eva Andrejčáková a Vlado Janček, po jednom preklade prispeli aj Gabriela Magová a Renáta Deáková. Vlado Janček sa v KR 9/2016 vyjadruje k špecifikám prebásnenia Erdősovej poézie z maďarčiny do slovenčiny a objasňuje, prečo prispôsobuje reálie slovenskému čitateľovi, ktorý v textoch nájde zmienky napríklad o Luníku, po ktorom sa behá s ľudáckou zástavou, Kulichovom koni, čo má veľké gule a vyníma sa na hrade, aj o Záhorí, Šariši či Kysuciach. Maďarské reálie by pre slovenského čitateľa neboli natoľko úderné, možno ani len zrozumiteľné (ak, tak vo veľmi úzkych kontextoch) a s najväčšou pravdepodobnosťou by nevyvolali práve onen želaný pocit potreby prijať za bezprostredne prítomné problémy zodpovednosť. Texty Virág Erdős sú prilievaním oleja do ohníka, ktorý inak blčí len veľmi neisto, nuž je vari v poriadku, ak sa snaha prekladateľov sústredila na nájdenie cesty, ktorá nenarúša autorský zámer spisovateľky a zároveň čitateľ nepotrebuje vysvetlivky. Na druhej strane je potom ťažké určiť, či sa moja recenzia vzťahuje viac na texty Virag Erdős alebo texty prekladateľov.
Erdős kriticky zdôrazňuje pokrivenú hodnotovú hierarchiu a negatívne javy ľudského konania. V básni Nech žije 11. apríl, Deň umenia hovorí (a z jej textov túto neskrývanú tendenciu moralizovať cítiť i bez explicitného priznania), že básnik máva komplex mesiáša. Aj poet je členom spoločnosti, napriek jej neojedinelému dešpektu voči nemu, kultúra je jednou (ak nie hlavnou) z determinačných čŕt society a teda – kto iný by sa mal vŕtať v nasilu prelepovaných, mokvajúcich ranách? Navyše, Virag Erdős je v Maďarsku obľúbená (v slovenčine ide o prvý preklad, no ktovie, možno jedného dňa tiež zľudovie) a je napokon dobre, že sa vo svojej spoločenskej poézii venuje reálnym problémom a namiesto nariekania ich stvárňuje groteskne. Navyše, aj napriek množstvu religióznych, mytologických či historických referencií je stále zrozumiteľná širokému okruhu percipientov.
Esencia tvorby Erdös spočíva v jej pozorovacom talente, schopnosti pomenovať problém a v obratnom synkretizme nielen žánrov, ale aj filozofií. Racionalizmus funkčne kontrastuje so senzualizmom, rozprávkovú naráciu strieda hororový naturalizmus. Väčšina básní je koncipovaná ako kontinuálne vlákno, ktoré si drží svoje tempo, v básňach keď raz, maďarská kuchyňa či takže teraz mudrlanti suverénne konfrontuje objektívnu realitu so subjektívnou optikou a čitateľovi nedá priestor vydýchnuť si. V poviedkach i básňach sa biblické motívy viackrát prelínajú do súčasnej reality a pre dielo môžu nadobúdať až akýsi charakter fatálnosti. Napríklad mnohorako obmieňaným motívom babylonskej veže evokuje Erdős v čitateľovi nemožnosť komunikácie, tá však, paradoxne, nie je prekážkou pre postavy. Nedopovedanosť začatého hrá rolu len z pohľadu zvonka. Ide o akúsi brueghelovskú babylonskú vežu, poskladanú z rôznych štýlov, z ktorej cítiť neodvratnosť pádu. V textoch sa viackrát vynára paralela s Uhorskom, ktorá ústi do pripomienky Trianonskej zmluvy, čím Erdős primárne upriamuje pozornosť na stále boľavé miesto maďarských dejín a zároveň pripomína otázku etnických menšín a zaobchádzanie s nimi, v danom kontexte a nadväzujúc na spomínanú problematiku prekladu je nevyhnutné poukázať aj na význam Trianonskej zmluvy pre Slovensko. Virág Erdős je autentická a vecná, vo svojich dielach kondenzuje mnohoraké otázniky vzťahu jednotlivec – skupina, apeluje na situáciu etnických menšín, migrácie aj rodových stereotypov. Reflektujúc stav spoločnosti sa nevyhne občasnému generalizovaniu, čím vytvára obraz o bezútešnosti situácie a zrnko nádeje v inak citeľnom rozhorčení vidí len medzi ilúziami o priam utopistickom svete budúcnosti. Ten je u Erdős absolútnym opakom sveta prítomnosti. A to je idea pomerne desivá. Na druhej strane rezonuje otázka, akej masy sa takýto text dotkne. Tí, ktorí sú si vedomí potreby nápravy a cítia vinu aj keď by nemuseli, nepotrebujú vnímať ničí hnev a s tými, ktorí si vinu nevedia či nechcú priznať, nepohne ani vztýčený prostredník, tobôž nie vystretý ukazovák. A to je idea ešte desivejšia.
