Vyhľadávanie
Knižné rozhovory s významnými osobnosťami slovenskej vedy v súčasnosti patria skôr k nedostatkovým tovarom. Je preto potešujúce, že vydavateľstvo N Press dalo osobitný priestor jednej z najvýraznejších postáv slovenskej medievistiky – historičke Daniele Dvořákovej.
Kniha Stopy stredoveku sprostredkúva „rozhovory o ľuďoch temnej doby“, a to s odborníčkou, ktorá zasvätila profesijný život skúmaniu rozmanitých podôb neskorostredovekej spoločnosti a politiky. Publikácia prináša očami bádateľky pohľad do vzdialenej minulosti, v ktorom môže širšia verejnosť formou dialógu odhaliť jej osobný vklad do stredoeurópskej historiografie a súčasne získať celostnejší obraz obdobia, ktorému hovoríme stredovek.
Rozhovory s renomovanou „stredovekárkou“ z Historického ústavu SAV a súčasne vydavateľkou a popularizátorkou kníh o (prevažne starších) dejinách, realizovali redaktori z Denníka N Tomáš Gális a Denisa Gura Doričová. Dvaja publicisti a takpovediac laici sa tak spoločne s odborníčkou naslovovzatou vybrali po stopách stredovekých ľudí v snahe vyvrátiť vytrvalo prežívajúce mýty a ukázať farebnejší, členitejší obraz „doby temna“. Nejde o ľahkú výzvu, pričom zostáva otvorené, či podobne ladený zámer dokáže adekvátne splniť len kratšia publikácia, ktorá sa viacerých tém a problémov dotýka iba letmo a niekedy skôr povrchne. Knihe však nemožno uprieť prínos v tom, že akcentuje potrebu diskutovať o stredoveku v súvislostiach, ktoré môžu byť pre širšiu verejnosť prekvapivé.
Viac o poznatkoch, menej o poznávaní
Dialógy sú rozdelené do tematických kapitol, ktoré sa z väčšej časti venujú reprezentantom stredovekej sociálnej štruktúry (Panovníci, Duchovní, Mešťania a pod.) a dejinám každodennosti. V dvoch častiach sa však pozrieme aj na všeobecnejšie fenomény a stereotypy (Stredovek, Mýty) a na záver nahliadneme na osobnostné a kariérne trajektórie samotnej bádateľky (Historička). Šírka Dvořákovej odborných poznatkov o (neskoro)stredovekej spoločnosti a politike je na jednej strane obdivuhodná a komunikovaná prístupnou, populárnou formou. Nedozvedáme sa však príliš veľa takpovediac z bádateľskej dielne (hoci informácie o jej vlastných aj iných výskumoch miestami možno nájsť) ani o odborových tendenciách alebo nových smeroch skúmania stredoveku, ale priestor dostáva predovšetkým faktografia a ľahko zrozumiteľné odpovede. Na stránkach tak nájdeme zistenia o panovníckej reprezentácii, postavení vidieckeho obyvateľstva, trávení voľného času, sociokultúrnej úlohe cirkvi, situácii žien a o množstve ďalších javov.
Na jednej strane sa síce prízvukuje, že výskumnou oblasťou historičky je najmä neskorý stredovek v rámci strednej Európy, čiže primárne obdobie vlády Žigmunda Luxemburského, Mateja Korvína a Jagelovcov (rámcovo 1387 – 1526). Otázky odborníčke sú však nasmerované tak, aby sa získali fundované odpovede o celom „stredoveku“, čiže de facto o tisícročnom období. Je pritom príznačné, že redaktori pristupujú k historičke ako k autoritatívnemu zdroju encyklopedických poznatkov, od ktorej sa chcú dozvedieť, ako to teda v minulosti naozaj bolo. Menej priestoru sa však venuje procesu poznávania, možnostiam interpretovania, prípadne názorovým nezhodám v rámci odboru, či často protirečivej povahe historických prameňov a na ich základe vytváraných faktov. No treba oceniť, že aspoň na niektorých miestach knihy účastníci rozhovorov konfrontujú (ne)jednoznačnosť niektorých tvrdení – napr. otázka na s. 21: „S akou mierou istoty dokážete povedať, že stredovekí ľudia žili takto a takto?“
Zhustene o stredovekej rozmanitosti
Otázky teda do výraznej miery odrážajú akési, povedzme, dôverčivé vzhliadanie k vedeckej autorite (nič proti!), ktorá sa má záväzne vyjadriť nielen k otázkam, ktoré dlhé roky skúma, ale aj k akýmkoľvek dobovým problémom, aké človeku napadnú („Ako vyzeral stredoveký človek? Mohol byť vôbec niekto single? Vedeli kráľovné narábať s mečom a bojovať? Ako to bolo s jedlom v meste?“) Je potom iba prirodzené, že pri takto doširoka koncipovanom „dolovaní“ faktov a jednoznačných súdov o nie príliš jednoznačných ľuďoch a historických fenoménoch, možno nájsť mierne nepresnosti či chýbajúce vysvetlenia. Napríklad Hippokratovu prísahu v skutočnosti už máme doloženú aj v stredoveku (v kresťanskej adaptácii) a spoločnosť sa v princípe ani tak nedelila iba na stavy „modliacich, pracujúcich a bojujúcich“, keďže išlo skôr o učenú ideologickú schému, nie realitu. Zvedavý čitateľ by možno uvítal, ak by niektoré témy boli bližšie rozvedené alebo obohatené o konkrétnejšie detaily. Napríklad, iba letmo sa konštatuje, že vidiečania mali veľa voľných dní, no nedozvieme sa veľa o ich „pracovnom čase“.
Z knihy však jednoznačne presvitá značný odborný prehľad a široký diapazón poznatkov historičky. V tomto smere sa dá pýtať, kto z tunajších odborníkov by dokázal s podobným rozhľadom odpovedať na početné a niekedy aj trochu všetečné otázky odrážajúce záujem verejnosti o vybrané témy stredoveku. Dvořáková zdatne poskytuje vysvetlenia týkajúce sa natoľko rôznorodých aspektov stredovekého sveta, že je pochopiteľné, keď pri niektorých čiastkových témach jej rozprávanie nemusí vždy zodpovedať súčasnému stavu poznania, resp. nemusí byť v súlade s alternatívnymi interpretáciami, ktoré sa v historiografii prirodzene objavujú. Pozitívom však zostáva, že čitateľ vďaka zhusteným odpovediam aspoň sčasti pochopí, aká rozmanitá a komplexná stredoveká spoločnosť reálne bola. Nielen preto stojí za pozornosť.
