Vyhľadávanie
Ticho ako také nie je v slovenskej poézii žiadnym nováčikom. Možno povedať, že je priam jej starým verným spolupútnikom. Smerodajným pre plnohodnotný čitateľský zážitok z poézie je hlavne spracovanie daného motívu. Ako s tichom vo veršoch zápasí slovenský básnik, žilinský rodák, novinár a publicista Pavol Prikryl?
V jeho slovníku nenájdete vulgarizmy, didaktické texty či bezduché verše bez básnickéhocitu. Ak sa vám zdá, že básnik ukazuje päste, udiera len tichom do ticha. Prikrylovo básnické slovo čaká „za oponou ticha“ , pretože, ako sám konštatuje, práve „v tichu človek opäť nájde sa“. Ide o kvalitnú poéziu po obsahovej i formálnej stránke. Zbierka sa vyznačuje rôznymi variantmi viazaného verša, básnik dôkladne pracuje s rýmom. Vrcholom Prikrylovho umeleckého vyjadrenia je báseň Ritornelový veniec o bolesti, ktorá je tvorená v podobe sonetového venca. Podobný básnický útvar je nielen v slovenskej, ale aj vo svetovej poézii veľmi zriedkavým a vzácnym úkazom. Pozitívnym faktorom je aj významová línia zbierky, ktorá korešponduje s cyklom ľudského života. Básnik tematicky prechádza od detstva cez dospievanie a manželstvo až po tematiku smrti. Nájdeme tu aj básne o bolesti, smútku či význame slova matka. Boh sa objavuje ako súčasť ľudského sveta, ako pokorný tichý pozorovateľ, s ktorým sa možno spojiť cez modlitbu. Podobne básnika nestavia Prikryl do roly rebela či morálneho záchrancu sveta, ale opisuje ho ako skromného, vnímavého a tichého priateľa ľudstva, s ktorým sa možno spojiť cez báseň. Napriek označeniu modlitby a básne ako dvoch múdrych sestier, autor neporovnáva rolu básnika s úlohou Boha, ale pokorne dodáva, že „najkrajšiu báseň už napísal Boh“.
Pavol Prikryl nám v básnickej zbierke Na konci ticha ponúka prekrásne myšlienky položené na papier s láskou a básnickou gráciou. Svoj dar slova, precíznej práce s veršom a metaforickej kvetnatosti podáva ako hlavný chod všetkým tým, pre ktorých je poézia duševným pokrmom.
