Vyhľadávanie
Listujúc v zbierke Etely Farkašovej a započúvajúc sa do jej básnického hlasu, ktorý pozýva k tichému kontemplovaniu, človek nevdojak premýšľa o ceste, ktorá autorku priviedla k exotickému žánru poézie, k haiku. Na jednej strane je tu konkrétny materiál, Farkašovú očarilo Japonsko, kde pred pár rokmi strávila necelé dva mesiace. Na druhej strane je asi podstatné, že sa k nemu dostala v procese hľadania svojej zvnútornenej umeleckej výpovede po „úzkom chodníčku do vnútrozemia“ (tak nazval jednu zo svojich kníh v 17. storočí japonský básnik, pôvodca haiku Macuo Bašó).
„Haiku sa pôvodne tematicky viazalo na prírodu, ročné obdobia v nej, mne sa žiadalo zachytiť aj obraz vnútornej krajiny človeka, jej kontúr zachytených v spomienkach, snoch a túžbach...“ vyslovila sa poetka v rozhovore. „Haiku mi tak trochu pripomína vnútorný priestor japonskej záhrady, básnické miniatúry sa podriaďujú prísnym pravidlám, vyžadujú minimum slov na vyjadrenie pocitu, nálady, obrazu, presný počet slabík, ani jednu nazvyš... je to báseň-iluminácia, báseň ako okamih uchopenia toho, o čom skratkovite, v náznaku hovorí, ako maximálne koncentrovaný záznam záblesku času, vnútorného poryvu, citového závanu, ako záznam metafyzického záchvevu bytia.“
Vychádzajúc z autorkiných próz, ktoré som mala príležitosť nielen čítať, ale vo viacerých prípadoch aj reflektovať, vnímam v jej básňach istý, pre ňu charakteristický fenomén. Je ním akoby oscilácia na pomedzí alebo možno splývavosť – v medzipriestore. Splývavý je jej lyrický obraz záhrady, kde spomienka na japonské záhrady splynula so záhradou na neďalekom Záhorí, ktorú v realite kultivuje a v tvorbe tematizuje už veľa rokov. Japonsko-slovenská záhrada je základom pre rovnako pomedzné či splývavé básne. Ako napríklad: „nemo načúvam / dychu rannej záhrady / modlitbe vôní,“ alebo: „lotosový kvet / v jazierku čistej mysle /svieti pokojom“. V niektorých veršoch racionálne zachytí pomedzný stav „polobytia“: „len tak napoly / sčasti tu a sčasti tam / aj sebe cudzia“. Na inom mieste v obrazoch kratučkého haiku odkryje filozofiu kolobehu života kolujúceho aj medzi skutočnosťou a snom: „za jesenných dní / kŕdle snov odlietajú / na juh k mladosti“.
Spisovateľka sa v dielach, hlavne esejistických, často zamýšľa nad otázkami literatúry, textu, písania, ale aj čítania. Nevyhýba sa im ani v haiku. Sú v jej podaní filozofické: „pod textom, v texte / táto záhrada kedy / je ozajstnejšia,“ alebo: „mysľou sa túlam / v čase, ktorý ostáva – / v neprečítanom“.
Básničky písané zo začiatku pre potešenie, ako záznamy chvíľkových vnuknutí, vznikali v prestávkach medzi prácou na väčších prozaických knihách Pláne približne zapamätaného a Na rube plátna, a tiež na zbierke poézie Medzi záhradou a básňou. Taký spôsob tvorby môže vlastne evokovať prvotnú funkciu haiku, ktoré do čias, kým ho Bašó nepovýšil na samostatnú báseň, bývalo uvádzajúcou slohou k rozsiahlejším básňam či literárnym výtvorom. Majster Bašó údajne túžil objaviť v haiku ľahkosť básnenia, ktorá mala byť spojením mladistvej ľahkovážnosti so stareckou múdrosťou, k čomu však vraj nedospel. Farkašovej haiku znejú skôr nostalgicky, sú jesenné a zimné, chýba v nich jarná hravosť, letná samopaš... Tým sa ale zároveň vpisujú do tradícií slovenskej lyriky.
