Aj keď patríte k fanúšikom Rudolfa Slobodu, o novele Šedé ruže ste možno doteraz nepočuli. Jeho poviedková tvorba je dobre známa, takisto divadelné hry, ktoré napísal v 90. rokoch, z románov a noviel ste iste zavadili o kultový Rozum, Narcisa, Rubato či Stratený raj, poznáte skvelé romány z porevolučného obdobia Krv (1991) a Jeseň (1994), no o Šedých ružiach je akosi ticho. Tí mladší, ktorí si ich nemohli prečítať v roku 1969, keď vyšli prvý raz (prípadne v rokoch nasledujúcich, kým sa dalo dostať k prvému vydaniu), majú príležitosť oboznámiť sa s touto rozsahom neveľkou prózou teraz, keď Vydavateľstvo Slovart vydáva kompletné Slobodovo dielo s jednotným dizajnom od grafického dizajnéra Borisa Meluša, oceneného za tento návrh Národnou cenou za komunikačný dizajn 2016. Na obálke je veľké písmeno E a zo záložky sa dozvedáme, že hrdinom prózy je mladý muž, spovedajúci sa zo svojho životného pocitu vo vzťahu k ľuďom: k priateľom, a najmä k ženám. Výstižné, ale zároveň veľmi všeobecné, pretože rovnaká charakteristika by sa hodila ak nie na všetky, tak na väčšinu Slobodových próz.
Šedé ruže však ťažko definovať presnejšie. Možno aj preto, že platí to, čo o tomto texte napísal Daniel Hevier pre časopis .týždeň: „Románom Britva sa vrezal do kontextu, ale vzbudil ním prvé rozpaky, ktoré prehĺbili ešte viac Šedé ruže s motívom komplotu a sprisahania proti hrdinovi.“ Pripomeňme, že po veľmi úspešnej poviedkovej tvorbe, ktorú Sloboda publikoval časopisecky (debutoval poviedkou Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou a rovnaký názov nesie aj zborník jeho poviedok z rokov 1958 – 1968, vydaný Kolomanom Kertészom Bagalom), mu v roku 1965 vyšiel prvý román Narcis, ktorým svoj talent len potvrdil. No po nepresvedčivej Britve (1967) a Šedých ružiach (1969) sa zdalo, že Sloboda je doma skôr v kratších útvaroch. Zbierka poviedok Uhorský rok z roku 1968 bola totiž tiež vydarená. Samozrejme, hoci sú Slobodove poviedky brilantné, poznajúc dnes celé jeho dielo vieme, že v žánri románu bol kongeniálny. Ba dokonca – hoci sa zdalo, že tento autor dokáže slobodne a bez ohnutia chrbta tvoriť aj v neslobodnom režime, počas ktorého sa iní radšej stiahli, a ďalší sa zas, naopak, moci podlizovali – aj pre Slobodu priniesli porevolučné časy možnosť a schopnosť písať slobodnejšie, a teda ešte lepšie ako dovtedy.
Prečo taký dlhý úvod? Pretože ten, kto by nepoznal celé Slobodovo dielo a dostali by sa mu do rúk len Šedé ruže, mohol by zostať zmätený, alebo dokonca mierne sklamaný. Nie však jeho skalní, oddaní priaznivci, akých má Sloboda – tipnime si – tisícky. Pre tých je stále aj najhorší Slobodov text lepší, ako najlepšie texty niektorých iných slovenských autorov, a sama sa radím k tomuto Slobodovmu fanklubu. Tí, ktorí ho zbožňujú, budú brať aj možno nie práve excelentné Šedé ruže ako ďalší kamienok do stále fascinujúcej mozaiky. Niekde sa možno dočítať, že hrdinom tejto prózy je starý mládenec, ale v samotnom texte to takto priamo pomenované nie je, môžeme sa to len domnievať, keďže hrdina nie je ženatý, len naznačí, že už nie je ani najmladší. Staromládenectvo tu rozhodne nie je témou. Autorovi šlo zrejme skôr o to, aby hlavná postava nebola presne ukotvená, aby nemala pevnejšie medziľudské väzby, aby sa mohla priestorom prózy slobodne pohybovať. Novela má len štyri kapitoly a epilóg, čosi vyše sto strán, no protagonista (rozprávač v prvej osobe) stihne mať pomer s tromi ženami: najprv s Magdou, ktorá uňho býva (hoci hrdina na to takmer zabudol: „už-už som zaspával, keď som si spomenul, že u mňa býva Magda...“) a hneď na druhej strane knihy sa dozvedáme, že Magda, ktorej už začal baliť kufre a rád by sa jej zbavil, si k nemu vzápätí dokonca nasťahuje aj takmer deväťdesiatročnú matku; potom, bez ukončenia pomeru s Magdou, sledujeme pomer s lekárkou Hedou, ktorá mu je azda intelektuálne bližšia, a napokon so Zuzkou, bývalou frajerkou jeho zosnulého priateľa a kolegu Františka, o smrti ktorého dostaneme informáciu tiež hneď v úvode – jeho pohreb nasleduje po čudnom príchode deväťdesiatročnej ženy, ktorú chce Magda v byte niekoľko dní nechať, pričom „starenka“ vraj bude vyšívať. Mimochodom, tak ako mnohé iné fakty, aj povolanie hlavného hrdinu je v knihe len naznačené, môžeme sa iba dohadovať, že pracuje na polícii či v podobnej inštitúcii, prichádza do kontaktu s tajnými informáciami, a jeho šéf je zrejme akýsi „prefekt“. Heda len tak, akoby mimochodom, nahovára hlavného hrdinu, aby zabil svojho šéfa, a ten sa jej zas iba tak, medzi rečou, prizná, že mal pred rokmi uniesť jej syna. Syn neskôr, zase len tak, akoby mimochodom, zomrie, a zdá sa, že ani jeho matka, Heda, nie je z tejto skutočnosti veľmi zronená.
Ale toto všetko nech vás nemýli. Cieľom tejto prózy nie je vytvárať ilúziu skutočnosti či pravdepodobnosti, formovať psychológiu postáv a robiť ich plastickými. Cieľom tejto prózy je hrať sa. Hrať sa s postavami a zápletkami, ktoré majú poslúžiť autorovi (rozprávačovi) na to, aby nám ukázal svoje vlastné myšlienky. Pretože tie sú, (ako u Slobodu napokon vždy), zaujímavé. Je vlastne úplne jedno, aký bude dej a či bude dôveryhodný. Nemusí a nemá taký byť. Aj tak je vzrušujúce sledovať, ako Sloboda počas písania rozmýšľa, lebo nič iné, ako proces svojho myslenia, prenesený na papier, nám neponúka. Len nám ukazuje, ako vie, keď chce, napísať text aj o ničom, resp. o hocičom. Dej, postavy a zápletka mu len slúžia pre jeho autorské zámery, nerobí si z nich ťažkú hlavu. Nepíše príbeh, príbeh s vyvrcholením. Do svojho denníka si Sloboda zapísal: „...nikdy som nemal premyslený celý román. Nikdy som nesmeroval k nejakému cieľu.“ Platí to iste aj o novele Šedé ruže. Na besede v divadle Stoka v roku 1995 zas Sloboda hovoril: „... asi pred týždňom som začal písať román, lebo to sa mi zdá najľahšie, tam nemusím vôbec rozmýšľať; pri tom, ako píšem, aj rozmýšľam.“ Mal na mysli to, že poviedku, ak má dodržať určitý rozsah, aby sa zmestil do časopisu, si musí dopredu premyslieť, vystavať ju. Nejakú predstavu o románe iste dopredu mal, no jeho románové písanie bolo zrejme živelné. Začal, a potom sa už nechal viesť románovou logikou, nevedel dopredu, ako sa príbeh skončí. Šedé ruže pôsobia dojmom, akoby zodpovedali presne takémuto intuitívnemu spôsobu písania, keď dopredu nebolo jasné nič, alebo len máločo. Autor pravdepodobne sám seba nechal prekvapovať a prekvapený zostáva aj čitateľ. Napriek vážnym motívom, ako sú nahováranie na vraždu, smrť priateľa, smrť priateľkinho syna, či akési záhadné tajné denníky mŕtveho (možno zavraždeného) Františka, text pôsobí humorne, absurdne, má charakter frašky.
Sloboda sa kdesi vyznal, ako bol v mladosti očarený Kafkom. Šedé ruže možno tvoril práve pod vplyvom tohto očarenia. Ak je Sloboda v Rozume a vo svojej neskoršej tvorbe (na pohľad) až príliš autobiografický či konkrétny – uvádza dokonca presné skutočné mená reálnych osôb – v Šedých ružiach je všetko štylizované, je to len „akože“, nepoznáme ani meno, a poriadne ani profesiu hlavného hrdinu – hoci v detailoch je autor opäť autentický, situácie sú odpozorované zo života. O to dobrodružnejšie je dnes objavovať tohto „starého“ (alebo skôr mladého) Slobodu. A prečo sa Šedé ruže volajú Šedé ruže? To sa z knihy tiež nedozviete. Mimochodom: Môžu byť vôbec ruže šedé?
Iris Kopcsayová
