Vyhľadávanie
Debutový román Papierový palác americkej spisovateľky Mirandy Cowley Heller je podľa denníka New York Times vyhlásený za bestseller. Autorkin kontakt s umeleckým svetom je zrejmý od útleho detstva, čo sa prejavuje aj na premyslenom a pútavom príbehu, v ktorom podľa vlastných slov (uvedené na prebale knihy) spája reálnu a fiktívnu úroveň odohrávajúcu sa v hlave jedného a toho istého života.
V centre románu stojí univerzitná učiteľka Eleanor, ktorá žije v zdanlivo harmonickom manželstve s redaktorom Petrom a dvomi deťmi Jackom a Maddy. Ustálený rodinný život stojaci na pevných hodnotách a spriaznení narúšajú spomienky na detstvo aj dospievanie a závažných udalostí je tu na jeden román viac než dosť: osudová láska a neskorší milenecký pomer s priateľom z detstva Jonasom, rodinné peripetie a komplikované vzťahy s takmer každým členom rodiny (matka, otec, sestra), série rodičovských vzťahov a rozvodov, traumy, smrť a k tomu všetkému temné tajomstvo, ktoré Elle po celý život ťaží. Autorka zvolila žánrovú formu románu, čo bol asi jediný možný spôsob, ako téma ťaživých životných okolností hrdinky udrží formu a nezloží sa ako palác z papiera, ale nevyhne sa tak určitým nedokonalostiam, akým je napríklad úsilie vtesnať minulosť aj prítomnosť Eleanor a jej blízkych do dvadsiatich štyroch hodín. Autorke sa tieto dve pásma darí prepájať napočudovanie bezbolestne a čitateľ sa v nich vie orientovať, ale niekedy zostáva v jednej línii pridlho na úkor druhej (a podceňujúc čitateľa niečo dovysvetľuje, aby všetko zostalo jasné). Udalosti sú predznamenávané od počiatku, čo je v poriadku, ak je to autorský zámer. Oceňujem čitateľsky atraktívny a komunikačne jednoznačný štýl, ktorý presvedčivo ladí s príbehovou časťou, no ani ten nedokáže zahladiť ťažkú stráviteľnosť románu.
Názov románu sa dá čítať dvomi spôsobmi. Zobrazuje vnútro Eleanor, na prvý pohľad silnej a stabilnej ženy, ktorá má ukotvené rodinné zázemie, no po prežitých udalostiach zostáva krehká a zraniteľná. Táto metafora funguje aj v zmysle rodinných vzťahov, ktoré prechádzajú ťažkými skúškami a sú problematické, miestami nefunkčné.
Autorkin rozprávačský rytmus je veľmi podmanivý, použitie obrazných spojení je však nevyvážené, hoci niekde sú veľmi funkčné, priliehavé a originálne: „S každým dopadom chodidiel do piesčitej zeme cítim, ako sa moje telo prebúdza, akoby som znovu ožívala po dlhej hibernácii, zaňuchala včely a ďatelinu a hľadala strom vhodný na škrabanie.“ (s. 311)
Inde vyvoláva skôr nechcenú komickosť: „Prevalí sa na mňa, zubami mi rozviaže šnúrku od horného dielu bikín, takže plavky mi skĺznu, a začne mi olizovať prsia ako veľký uslintaný pes.“ (s. 136) Autorkina schopnosť tvoriť dialógy je na pomerne vysokej úrovni, zvlášť vydarené sú medzi Eleanor, jej matkou a Petrom. Často sú sarkastické, trefné, vtipné, odľahčujú ťažkú realitu a dobre odhaľujú charakter hrdinov. Uveriteľnosť postáv spočíva aj v ich konzistentnosti; ich konanie je psychologicky motivované a napokon hladko zapadá do príbehu. Aj ich ambivalentnosť je veľkým plusom. Eleanor nie je vždy len trpiteľka a obeť, ale robí aj chyby a neuvážené rozhodnutia, postava matky Wallace je nielen malicherná a povrchná, ale možno ju chápať aj ako utrápenú ženu, ktorá si prežila veľa, no svoje emócie necháva v úzadí. Napokon aj dcére často radí byť tajomnou a neodhaliť sa: „Jej najhoršia rada je – mysli na Botticelliho. Buď ako Venuša v mušli, pery zdržanlivo privreté, cudná aj v nahote. Odkaz dorazil na vyblednutej pohľadnici, ktorú kedysi dávno kúpila v darčekovom obchode galérie Uffizi. Milá Eleanor, ten Tvoj Peter sa mi veľmi páči. Prosím ťa, snaž sa trochu ovládať. Mlč a tvár sa tajomne. Mysli na Botticelliho.“ (s. 19) Cowley Heller vie podávať traumatizujúce udalosti expresívne, s veľkým smútkom, ale nenúti čitateľa, aby ho prevalcoval: „Mamino dieťa umrie pri pôrode. Pupočná šnúra sa pretrhne, dieťa nemôže dýchať a utopí sa v plodovej vode. Zo všetkých síl sa ho snažia zachrániť. Šklbú a ťahajú, roztrhnú jej stenu pošvy aj hrádzu, doktori vrieskajú, sestričky pobehujú. Je to chlapec. Malý a modrý ako od Picassa. Leo zmizol a nenechal číslo, takže sa nikdy nedozvie, že obaja jeho synovia sa utopili.“ (s. 213)
Napokon, ani vzťahy nie sú také, ako sa zdajú; polarizuje sa tu medzi láskou a dešpektom, ľahostajnosťou a vrúcnymi citmi. Práve preto majú hrdinovia potenciál, aby sa s nimi čitateľ zžil a stotožnil. Papierový palác je možno presne taký, aký má byť, pretože mnohí z nás si pod majestátnym a nezlomným povrchom uchovávajú krehké vnútro a myslia na Botticelliho práve vtedy, keď je potrebné konečne prehovoriť.
