Vyhľadávanie
Postavenie Michala Havrana ako publicistu komentujúceho spoločenské dianie sa v istom zmysle odráža v jeho druhom románe Otec bol v strane. V príbehu komunistického straníka a vysokopostaveného „básnika režimu“ (s. 112 – 113) sa autor pokúša o historickú anamnézu spoločnosti, ktorá sa v priebehu necelého jedného storočia prepracovala viacerými systémovými zmenami. Ťažisko románu spočíva v prozaickej analýze spoločnosti od februárového prevratu 1948 po koniec osemdesiatych rokov. V zásade tak autor robí cez rozprávanie básnika-straníka, v ktorom sa prelínajú minulosť s prozaickou súčasnosťou (obdobie tesne pred Nežnou revolúciou) a súkromná rovina s verejnou. Havranovo dielo je ambiciózne, chce detailne popísať spoločenskú atmosféru, vnútorný svet a motivácie protagonistu. Román nakoniec v rovine nenaplnených ambícií aj zostane.
Protagonista bilancuje svoj život na pozadí rôznych spoločenských premien, na ktorých sa rôznymi spôsobmi podieľal, či už v úlohe básnika alebo straníka. Kniha je delená do troch častí: v prvej časti románu ide prevažne o obdobie do šesťdesiatych rokov a začiatku sedemdesiatych minulého storočia, v druhej časti pokračuje vo svojich úvahách prevažne v časovej perspektíve normalizácie. V tretej časti poskytne pohľad zvonku subjektu protagonistu, ale zároveň zvnútra jeho inak skrytého súkromného života, straníkov syn, ktorý preberá rolu rozprávača jazykovo neodlíšeného od predošlého. Protagonista aj jeho syn dokopy vytvárajú diagnózu rodinnej situácie. Básnik spomína na rodičov, na ťažko pracujúcu matku a na otca s obdivom k Hitlerovi a členstvom v HSĽS, uvažuje o svojej manželke s aristokratickou minulosťou a o deťoch, synovi a dcére, ku ktorým nepociťuje žiadny emocionálny vzťah. Vo svojej pracovni stretáva prízrak, považuje ho za ducha svojej manželky, ktorý klišéovito symbolizuje jeho prehrešky nielen voči spoločnosti, ale aj voči vlastnej rodine. Tento „duch“ v podstate pôsobí ako katalyzátor rozprávania príbehu.
Havranov protagonista, napriek tomu, že je prezentovaný ako straník tvrdého stalinistického razenia (so skrývanou nenávisťou voči Leninovi), nie je typickou straníckou figúrou (ak niečo také možno priamo opísať). Hoci pomáhal budovať socializmus v päťdesiatych rokoch, vraví, že jeho strana nebola v revolučnom násilí dôsledná a radikálna: „Mali sme to robiť verejne, vystavovať ich na stromoch ako návnady pre váhavú budúcnosť, pretože budúcnosť a spravodlivosť nemajú nič radšej ako vôňu skutočnej obety, pohľad na vyvrátené oči minulosti“ (s. 65). Hoci prestane veriť v komunistický projekt, znenávidí Rusko a ku koncu života sa stane chorobne paranoidným, počas normalizácie stále zastáva svoje nekompromisné postoje, pokračuje vo svojom súkromnom projekte prevýchovy nového človeka na svojej rodine. Vrcholom jeho schizofrénie je pašovanie slovenských umeleckých diel do Rakúska. Ak si vypomôžem termínom z románu, ktorý navrhne básnik ako nový sloh normalizačnej epochy, cieľom pravdepodobne bolo, aby protagonista vyznel ako ultrarealista, a to nielen v postojoch, ale aj vo svojom vyobrazení. V konečnom dôsledku vyznieva ako psychopatická tyranská karikatúra komunistického straníka (vzhľadom na príbeh postava voľne pripomína akúsi bizarnú zmes Miroslava Válka a Gustáva Husáka) posadnutého utópiou, ktorý však nesúhlasí s príliš jemnými a nedôslednými metódami jej zavedenia a ktorý sa navonok správa oportunisticky.
Avšak väčším problémom prózy je ambícia obsiahnuť rozprávača a spoločnosť v čo najširších súvislostiach. O nich hovorí zo svojej perspektívy samotný protagonista, vo svojej spovedi sa dotkne všemožných aspektov dobovej spoločnosti, od rozporov teórie a praxe komunizmu, cez kolonializmus, emancipáciu, legitímnosť násilia, problém nového človeka, vzťah s nacizmom či kresťanstvom, folklór, umenie a socialistický realizmus, súkromie obyvateľov a pokoj na prácu, alkoholizmus, konzum, psychické choroby, až po úvahy nad časom ako hlavnou mocenskou zložkou: „[Raz] som jej povedal, že utópia neznamená zrýchlenie času, ale jeho ovládnutie, že komunizmus sa nedá vybudovať v turborežime, ale postupným ovládnutím zvykov a myslenia ľudí“ (s. 148). Havran, resp. jeho protagonista, všetky tieto témy načrtne, esejisticky medzi nimi preskakuje, často až nespojito. Čitateľovi sa tak skôr zdá, že číta prvotné poznámky z rôznej súčasnej odbornej literatúry k rozsiahlej esejistickej práci. Z toho len ťažko urobiť čitateľné prozaické dielo vystavaním týchto poznámok na kostre nie úplne nezaujímavého, no v konečnom dôsledku zbytočne všeobsiahleho príbehu.
V knihe vidno snahu prispieť do diskurzu o socializme, resp. obohatiť ho o nové podnety. Havran tak robí na podloží románu, ktoré sa pokúša naplniť faktami a úvahami, vzhľadom k rozprávanému príbehu v neproporčnom množstve. Ak by chcel byť efektívnejší, stačilo by nájsť a povedať vhodný príbeh a podať ho bez otvorenej exhibície vlastných poučených myšlienkových pochodov. Namiesto toho však zvolil opačnú cestu, ktorú uplatnil už vo svojom debute Analfabet (2016) a ktorý mu je skrátka, bez akéhokoľvek odsudzovania, prirodzenejší.
