Vyhľadávanie
Názov poslednej knihy Ivany Gibovej je priamym odkazom na romantizujúcu Babičku Boženy Němcovej a idylický príbeh z českého vidieka, od ktorého sa však autorka odkláňa v ústrety skutočnosti a prináša nový pohľad na realitu rodinných vzťahov.
Už použitie ochrannej známky pri názve knihy upozorňuje na to, že autorka sa chystá tento fenomén uchopiť vlastným spôsobom. Gibovej babička ani v najmenšom nekorešponduje so starostlivou, láskyplnou a srdečnou babičkou z českej literatúry. Je všetko, len nie idylická. Aj obálka zobrazujúca kvetinový vzor starosvetských posteľných obliečok a nočných košieľ je plná metafor. Mala by čitateľovi evokovať niečo útulné, bezpečné a vyvolať v ňom pocit nostalgie.
Surový príbeh o dospievaní
Gibová pracuje s relatívne malým počtom postáv. Hlavná hrdinka Magda vyrastá spolu s bratom, otcom alkoholikom, submisívnou matkou a dominantnou babičkou v starom trojizbovom byte vo východoslovenskom malomeste. Dej rámcuje pohreb jej matky, ktorý slúži ako spúšťač nepretržitého prúdu spomienok. Tie sú radené do akejsi nedokonalej chronológie, ktorá je schválne chaotická a neskúsený čitateľ sa v nej môže ľahko stratiť. Magda si premieta všetky detstvá, dospievania, starnutia, jazvy, papuče, malomestské životy a traumy, s ktorými bojuje aj v dospelosti. Príbeh sa odvíja v zdanlivo nekončiacich súvetiach, ktorých úlohou je udržať čitateľa v neustálom napätí a nedovolí mu vydýchnuť. Napriek zložitosti viet sa však autorke podarilo zachovať ich zrozumiteľnosť. Orientácii v texte pomáhajú nepatrné zmeny fontu, štýlu či osoby rozprávačky. Vzniká tak dojem prozaického pásma, prúdu vedomia, kontinuálnej záplavy textu, ktorá akoby už dávno ležala v hlave autorky a len čakala na ten správny podnet, aby mohla byť napísaná na prvú dobrú. Záplava slov však nie je znakom prílišnej uvravenosti, ale nástrojom na odovzdanie naliehavej myšlienky. Aj keď Gibovej písanie spočiatku pôsobí chaoticky, postupne sa jednotlivé zážitky sformujú do relatívne surového príbehu o dospievaní a utváraní vlastného ja, s ktorým musí Magda žiť. Autorka na svetlo vyťahuje rodinné traumy a ozveny zažitých defektov, ktoré sa dedia z pokolenia na pokolenie.
„v istom veku sa proste staneš vecným bremenom“
Aj keď podľa názvu knihy by sa dalo predpokladať, že postava babičky bude ústrednou postavou deja, nie je to tak. Hoci je prítomná už v prvej časti textu, bližšia pozornosť sa jej venuje až v závere. Babička sa dostala do fázy, keď je nutné sa o ňu postarať. Nastáva u nej postupná fyzická aj duševná deštrukcia a jej aktuálna forma už nezodpovedá predošlému životu. Z kedysi dominantnej ženy sa stáva príťaž: „v istom veku sa proste staneš vecným bremenom a s tým sa už nikdy nedá nič urobiť; aj pani Rupová sa stala, aj Babička, to je znak, že si skončila, ešte si síce chvíľu požiješ, ale po celý ten čas už budeš len vecným bremenom, to je tvoja nová identita, ale v tvojej bubline nad hlavou to nebude, lebo ty o tom nevieš, že si bremeno, a keď si to o niekoľko mesiacov alebo rokov uvedomíš, už to nebudeš chcieť dlhšie naťahovať a zostane po tebe len smrad kolínskej, lacného mydla, cesnaku, potu, došťatých handričiek, plienok a skazených ďasien a nevetranej skrine a tak si ťa tvoji Príslušníci zapamätajú.“ (s. 99 – 100) Magda čelí morálnej a psychologickej výzve. Ako má pomáhať niekomu, koho obviňuje z vlastného úpadku a nedostatku lásky? Na bolestivom pozadí detských tráum, násilia, moci a bezmocnosti, alkoholizmu a malomestskej pretvárky sa však Magdin hnev na babičku nakoniec prelomí do súcitu: „Však nič, do večera sa Magda nejako pozbiera a môže sa ísť opiť zas, však aj Jarko by sa iste šiel, keby žil. Ale nepozbieraš sa, prespíš celý deň a bude sa ti snívať, ako si chodievala spať k Babičke, keď sa odsťahovala do bytu po pani Rupovej, a od nej ráno do školy, ako ti Babička varievala večere, plnené kapustné listy alebo plnenú papriku alebo pľúcka na smotane alebo všemožné polievky okrem držkovej, lebo vedela, že to všetko máš rada, ale držkovú neznášaš, to Tomáš má rád držkovú, jak to aj môže; polievka z froté uteráčikov, smiali ste sa a Babička kŕmila vtáčiky na okne a srandovala, že ony jej za to okno oserú, a vravela, že vy ste polievkové, že to je jasné, že si jej vnučka, keď si polievková (...)“ (s. 108)
Najkrajšie s najbolestivejším
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Gibová predkladá čitateľovi literárnu sondu do konkrétnej domácnosti z prelomu 80. a 90. rokov, ale jej text je natoľko uveriteľný, že je možné uplatniť ho na ktorúkoľvek slovenskú domácnosť aj dnes. Autorka spája najkrajšie zážitky s tými najbolestivejšími, nie je však prehnane nostalgická či patetická. V príbehu sú načrtnuté viaceré ťažké témy, no kniha nie je smutná ani depresívna. Nechýba jej humor, irónia a dávka cynizmu. Babička nie je v ničom jednoznačná. A to je dobre.
