O postihnutí ako súčasti života

Dej románu Sesternice sa odohráva v meste La Plata v štyridsiatych rokoch minulého storočia. Rozprávačkou je Yuna – talentovaná umelkyňa pochádzajúca z rodiny s viacerými zdravotne postihnutými deťmi. Jej sestra Betina trávi život na invalidnom vozíku a mentálne ostáva na úrovni malého dieťaťa. Sesternica Petra je liliputánka a sesternica Carina má na nohách šesť prstov. Yuna o svojej rodine hovorí: „Aby som nepovedala rovno že sme neboli normálne, poviem že sme neboli obyčajné.“ (s. 16) Väčšinou sa však vyjadruje menej eufemisticky: „Od bublavého bľabotania mala tá blbaňa večne zababranú bradu. Chudera Betina. Omyl prírody. Tak ako ja, ďalší omyl, a najväčšia chudera bola naša mama. Zabudnutá s obludami na krku.“ (s. 16)

Útočisko v maľovaní

Samotnú Yunu sužujú ťažkosti s verbálnym vyjadrovaním myšlienok – najmä v ústnej podobe. Útočisko a spôsob, ako vyjadriť komplikované emócie, nachádza v maľovaní. K nemu sa utieka aj pred ťaživou atmosférou a neznesiteľnými situáciami u nich doma: otec ich opustil, mama ich trestá bitím, jedávajú pri jednom stole s ťažko postihnutou Betinou, ktorá často vykonáva potrebu priamo počas jedenia cez dieru vo vozíčku, z čoho Yunu napína na vracanie... Nerozumie záležitostiam medzi mužom a ženou a nechápe, ako sa do brucha sesternice Cariny dostalo dieťa. V tejto oblasti je jej jediným zdrojom informácií svetaskúsenejšia Petra. Spoločné traumatické tajomstvo ich ešte väčšmi zblíži a stanú sa najlepšími priateľkami: „Mala som pocit že z toho bosoráckeho sabatu pologramotných, roztrasených a uslintaných, z detstva ošľahaného trstenicou, s matkou bez duše a otcom bez pamäti (...) je Petra to najlepšie čo mám.“ (s. 156) Vďaka podpore učiteľa Josého Camaleóna sa Yunine obrazy začnú vystavovať a predávať a stáva sa z nej uznávaná umelkyňa.

Prirodzeným jazykom

Venturini píše o abnormalitách a hrôzach, z ktorých sa človeku obracia žalúdok, ako o bežnej súčasti každodenného života. Nesnaží sa prvoplánovo šokovať – jej písanie je prirodzené a pôsobí ozajstne. Ako sama hovorí: „Sesternice – to som ja. Je to moja rodina. Neboli sme normálni. Doma boli všetky moje sestry retardované... A ja tiež.“(Uviedla to v rozhovore, ktorý zverejnil portál pagina12.com.ar.) Yunin opis reality, v ktorom sa nevyhýba ani detailom spojeným s telom a vylučovaním zdravotne postihnutých, môže vyznievať necitlivo až kruto. No je to opis človeka, ktorý vie, o čom hovorí, lebo toho každý deň musí byť svedkom. Porota uvedenej súťaže označila Sesternice ako „jedinečný, extrémny román vyznačujúci sa znepokojivou originalitou“. Argentínska spisovateľka Mariana Enriquez, známa aj v našich končinách, zasa v predhovore ku knihe napísala: „Aurora Venturini (...) s ironickou prezieravosťou vystavila na obdiv jazvy obludne talentovanej ženy, ktorá vytvorila samu seba.“ (s. 11) Venturini ukazuje monštruóznosť života a ľudských činov, ale nemoralizuje. V kontexte, v akom postavy románu vyrastajú a žijú, sa niekedy aj negatívne konanie, akým je napríklad zrada či pomsta, čiastočne relativizuje a nedopúšťajú sa ho len tí „zlí“. Niektoré činy však svojou obludnosťou ostávajú jednoznačné.

Priestor na čítanie medzi riadkami

Yuna sa snaží spísať príbeh svojej rodiny, opakovane vysvetľujúc, aké je to pre ňu pre jej postihnutie namáhavé. Bodky a čiarky ju unavujú, pretože narúšajú tok jej myslenia prívalom nových myšlienok, a potom už nevie, čo vlastne chcela vyrozprávať. Zároveň si však počas písania musí robiť prestávky, lebo by ten pretlak nevydržala. Yuna však pôsobí ako nespoľahlivá rozprávačka, pretože mnohým veciam nerozumie, no napriek deklarovanému postihnutiu čitateľ pochybuje o tom, či ním naozaj trpí. Jej vyjadrovacie schopnosti v písomnom prejave tomu okrem chýbajúcich čiarok a bodiek vôbec nenasvedčujú. Utiahnutosť do seba a problémy s reflektovaním vlastných pocitov skôr ukazujú na ľahšiu formu autizmu alebo na následky traumatického detstva poznačeného násilím a pocitom hnusu. Jej „postihnutie“ je teda možné chápať – podobne ako názov prvej kapitoly Postihnuté detstvo – aj v širšom význame tohto slova. Autorka prostredníctvom takejto rozprávačky, ktorá hovorí oveľa viac o ostatných ako o sebe a svojich vlastných pocitoch, dáva čitateľovi priestor čítať medzi riadkami a domyslieť si nevypovedané.

Foto: Nora Lezanocez