Vyhľadávanie
V roku 2022 pribudol do portfólia sekcie „grafických románov“ Absyntu slovenský preklad komiksovej knihy Mikaela Rossa Úraz, ktorá získala v originálnom znení pred dvomi rokmi najprestížnejšiu nemeckú cenu za komiks Max-und-Moritz-Preis (v kategórii najlepší nemeckojazyčný komiks). Veľkú úlohu v tomto kontexte, myslím, zohrala skutočnosť, že dielo rodeného Mníchovčana pôsobiaceho v Berlíne vyložene „smrdí“ človečinou.
To, že po amerických grafických románoch Sabrina Nicka Drnasa a In Waves AJ Dunga vydavateľstvo Absynt, ktoré sa, ak odkážem na jeho brand-motto, špecializuje na príbehy a reportáže, siahlo práve po Rossovom pôvodnom nemeckom komikse Der Umfall, dáva úplne zmysel. Úraz je totiž tak trochu príbehom a tak trochu reportážou alebo, aby som bol presnejší, príbehom s reportážnymi prvkami, resp. východiskami. Príbeh Noela, mladého muža s mentálnym postihnutím, ktorému sa po matkinom úraze [po tom, čo ju – ako to s nechápavým podivom komentuje samotný protagonista – „dačo trafilo“ (s. 19)] život obracia naruby a ocitá sa v inkluzívnej dedine Neuerkerode v Dolnom Sasku, môže byť pokojne skrz-naskrz vymyslený. Jeho reportážny základ spočíva v tom, že Ross osobité miesto, kde spolu žijú ľudia takí i onakí, dva roky navštevoval, pozoroval a na vlastnej koži zažil. A dôsledkami toho – autentickosťou, „ozajstnosťou“ a predovšetkým nesmiernou humanitou, teda citom pre ľudí – Úraz ako výpoveď pri čítaní naozaj vyváňa doďaleka.
Autentickosť, ale aj plastickosť toho, čo zachytávajú obrazy a slová, vyzdvihuje v doslove nazvanom 150 rokov Neuerkerode – aj toto sme my... a teraz už aj vy, ktorý je súčasťou slovenského vydania, aj riaditeľ Evanjelickej nadácie Neuerkerode Rüdiger Becker: „S veľkou radosťou sme v našej obci pozorovali intenzívne a dôkladné rešerše umelca Mikaela Rossa. Máme dojem, že vo svojom príbehu realisticky zobrazil našu každodennosť vo všetkých jej humorných, pozitívnych, vážnych a občas aj ťaživých podobách.“ (s. 126)
Každodennosť je jedným z kľúčových slov, ktoré knihu vystihujú. Zároveň však platí, že Úraz miestami každodennosť presahuje, a to predovšetkým pre nekaždodenných hrdinov a ich nevšedné videnie sveta. Čitatelia sa na jednej strane spolu s Noelom a ďalšími postavami „ocitajú“ v epizódach z každodennosti, ktorým dominujú bežné motívy lásky, priateľstva, smrti a podobne. Na druhej strane sú však uchopované iným ako konvenčným spôsobom a perspektívami. Dokonalým príkladom uvedeného je jeden z leitmotívov Noelovho príbehu „nasvecovaného“ v knihe – láska. Protagonista o nej uvažuje a hovorí s odkazom na elektrickú aktivitu úhorov – úhortrinu: „Lebo ju so mnou spája úhortrina. (...) Nie, to nie je meno! Úhortrina je napätie medzi chlapcom a dievčaťom.“ (s. 64 – 65)
Rossov komiks nie je koncipovaný ako grafický román sensu stricto, ale svojím charakterom má bližšie skôr k zbierke plus-mínus tuctu vzájomne prepojených komiksových poviedok. Tie sa líšia nielen rozsahom, ale aj úrovňou výrazového pôsobenia – z niektorých sála väčšmi komickosť, z iných zase melancholickosť, iné možno až prekvapujú či dojímajú. Kompozične aj koncepčne je kľúčovou prvá, bezmála tridsaťstranová a explicitne nepomenovaná časť knihy. V nej sa Noelovej mame prihodí onen osudový úraz. Noelov svet, ako ho dovtedy poznal, prestáva jestvovať: „A potom? Už neviem... Spomienky sa poplietli. Od tej záležitosti s kómou je všetko hore nohami. V noci nespím, cez deň som stále unavený. Od toho úrazu nemôžem bývať doma... To mi tvrdia. Domov už nie je domov. Úder, kóma, úraz... Ničomu nerozumiem.“ (s. 23) Ak teda táto úvodná časť Úrazu exponuje Noelov svet, aký bol, nasledujúce komiksové poviedky exponujú svet, aký je, predovšetkým však to, ako sa v ňom Noel učí fungovať, orientovať, žiť. V tomto zmysle a v spojitosti s tým, že vznik knihy bol motivovaný osvetovo-didakticky (bol vydaný pri príležitosti 150. výročia Evanjelickej nadácie Neuerkerode), možno teda protagonistu prenikajúceho do povahy preňho nového (mikro)kozmu vnímať ako médium, činiteľa, ktorý čitateľom sprostredkúva milieu Neuerkerode.
Vizuálnu stránku Úrazu definuje štylizovaná kresba, ktorá pôsobí karikatúrne, nie však zosmiešňujúco či satiricky. Istá skratkovitosť výtvarného prejavu (reduktívnosť, fragmentarizácia), práca so zveličením a expresivitou (v podobe disproporčnosti či dynamizácie línie) alebo v niektorých pasážach pohrávanie sa s farebnými „tóninami“ sa vyslovene hodí k tomu, akým spôsobom – prostredníctvom čoho a koho – sa autor rozhodol stvárniť, resp. priblížiť život s mentálnym postihnutím. Poetika odkláňajúca sa od striktnej realistickosti je osobitne funkčná v niekoľkých častiach komiksu, ktoré majú – pretože nahliadajú na svet prostredníctvom očí a mysle protagonistu – až surreálne dimenzie. Komiksová kniha Mikaela Rossa nielen vďaka nim ( toľko ich zase v Úraze obsiahnutých nie je) ponúka nevšedný, kde-tu dokonca (po)divný čitateľský zážitok. Silná je v prvom rade v tom, ako úprimne pôsobí.
Hoci ocenenie Max-und-Moritz-Preis znamená pre autora dozaista veľa, slová, ktorými svoj doslov k Úrazu uzatvára Rüdiger Becker, si Ross ako tvorca s ambíciou uchopiť Neuerkerode neumelo, s duchom miestu a ľuďom vlastným podľa mojej mienky určite cení prinajmenšom rovnako: „My, obyvatelia Neuerkerode, ďakujeme Mikaelovi Rossovi za jeho prácu. Pochopil nás!“ (s. 128) Osobne som presvedčený, že vďaka Úrazu (a jeho slovenskému prekladu Michala Hvoreckého) pochopia a porozumejú aj čitatelia.
