Od nepokoja k pokoju duše netreba veľa

Knihu v preklade Evy Luka dopĺňajú vyše dvadsaťstranové poznámky, v ktorých sú detailne vysvetlené názvy reálií v pôvodnom jazyku (uvádza ich v znakovom písme i v prepise do latinky a vysvetľuje ich sémantiku). Z knihy Mačací hosť tak máme ako čitatelia dvojaký prospech – zážitok z umeleckého stvárnenia jednoduchého príbehu a z dokumentu o histórii, ale najmä o reáliách súčasného Japonska (dej sa viaže na 80. – 90. roky 20. storočia). Čitateľ najprv „absolvuje“ podrobné opisy pre nás exotického prostredia a cez ne sa nepriamo zoznámi s osemdesiatročnou majiteľkou nehnuteľnosti, chlapčekom od susedov, manželmi (35-roční podnájomníci) a najmä mačiatkom Čibi. (Už od začiatku je jasné, že mačka je pre Japoncov priam posvätné zviera. Eva Luka sa v rozsiahlom doslove knihy zmieňuje, že to platí od staroveku, keď mačky zaujali významné postavenie v japonskej kultúre i na dvore panovníka.)

Rozprávačom v knihe je 35-ročný muž, literát, ktorý o svojej manželke (tiež literátke) hovorí, že si píše denník. V skutočnosti však má jeho rozprávanie v knihe denníkový charakter. Lineárne rozprávanie dopĺňajú dlhé a podrobné opisy (napr. deskripcia malého príbytku na celej strane knihy). Čas v texte plynie pomaly, ale cítiť v ňom napätie. K manželom sa „v neskorú jeseň roku 1988“ zatúla mačiatko, ktoré dostane meno Čibi (v preklade znamená drobček). Manželia si na Čibi zvyknú. Začnú sa venovať exteriéru, kde sa Čibi pohybuje, prechádzajú do priestoru prírody, do záhradky malej ako sušiak na bielizeň a spoznávajú jej detaily. Popritom rozprávač stvárňuje ťažšiu, každodennú stránku života Japonska. Napríklad úsilie manželov kúpiť si väčšie bývanie stroskotá pre nedostatok financií. Ťaží ich predčasná smrť kolegu, no rovnako aj známeho spisovateľa, ktorého si vážili. Smútia nad majiteľom nehnuteľnosti, ktorý umrel, aj nad jeho ženou, ktorá sa rozhodla žiť v penzióne pre seniorov. Svet plný radosti z maličkostí sa im rúca po tom, ako Čibi zomiera. Manželia sa okrem hľadania nového prenájmu musia rozlúčiť s priestorom starého domu a zarastenej záhrady (i vecami), kde zažívali príjemné chvíle.

Rozprávanie je tak plné clivoty. O tom, ako sa rýchlo môže pominúť veselý, možno až ľahkovážny a bezstarostný život, ako človek začína hľadať v novom priestore a v ťažkých časoch upokojenie, ako spomína na radosť v stále živom, hoci iba malom kúsku prírody (záhrady), na majiteľov, susedov, no najmä na Čibi. Hľadajú inú, ale nič ju nedokáže nahradiť. Keď je rozprávačovi ťažko, cituje alebo pripomína si básnika a filozofa Machiavelliho, osobitne témy šťastia, osudu. Čitateľ sa z knihy dozvedá o japonských zvykoch, tradíciách, vzťahoch medzi ľuďmi, o duši Japoncov a ich mentalite, o budhizme, vzťahu k prírode, ale aj o bývaní. Najsilnejšie je vykreslený vzťah rozprávača s prírodou, vzťah oboch manželov k starému domu a lúčenie sa so záhradou. „Svojím odchodom sa v podstate zaradíme medzi tých, ktorí zabúdajú – a to bolo neznesiteľné.“ (s. 70) Rozprávač – protagonista je prototyp citlivého človeka, ktorého to ťahá k času a priestoru, kde zažíval krásu a pokoj duše. Čitateľ sa spolu s ním prenesie do prostredia starostí, ale súčasne veľkého pokoja a ohromnej úcty a ohľaduplnosti k prírode i všetkému živému v nej. Neúspech človeka neodradí, ide ďalej – ešte raz alebo inou cestou.

Hoci v knihe ide o lineárne rozprávanie, má svoje isté napätia a priťahuje čitateľa aj tým, ako Takaši Hiraide vyjadril na malej ploche s jednoduchým príbehom „japonskosť v tom najširšom slova zmysle. [...] je to rozprávanie o obyčajnej ľudskej skúsenosti, o smútku, nenápadnej smrti a pominuteľnosti. Je to tichý príbeh o bolesti, ktorú nepočuť.“ (s. 108 – 109) Editor a vydavateľ Peter Milčák opäť raz siahol po unikátnom diele, ktoré čitateľa zaujme exotickosťou prostredia, jemnosťou príbehu a bohatosťou informácií o Japonsku.