Lady Sansa má nezávislý Sever, Kráľov prístav nezískala ani jedna tyranka a nastal pokoj. Čo nám teda po seriáli Hra o tróny môže priniesť najnovšia kniha G. R. R. Martina o rode Targaryenovcov? Ešte niečo zapletie? Rozdúcha? Zhodí nás zo stoličiek stereotypov a prvoplánových očakávaní?
Na prvý pohľad má Oheň a krv dve nevýhody (veľké ako dávno vyliahnutí draci), a to: už rozuzlené definitívne ukončenie príbehov Siedmich kráľovstiev v seriálovej verzii piatich vydaných kníh Piesne ľadu a ohňa a formu zošívania udalostí z rôznych zdrojov do jedného pre potreby kroniky. Už asi nie je možné izolovať Oheň a krv, Dejiny targaryenovských vládcov Západnej zeme (Zväzok I.) od seriálu Hra o tróny.
Takže prečo ísť dozadu? Prečo čítať 562 strán o rode, ktorého koniec nám už je úplne známy? Pretože nám poskytnú novú emóciu pri pohľade na javy, udalosti a osoby, s ktorými sme sa už dostatočne zžili; zosadia nás z trónu domnienky, že už všetko vieme, všetko sme pochopili a, samozrejme, preto, lebo George Martin nám dokáže aj z enumerácie kráľov a kráľovien a zo striedania stoviek mien vypáliť do kože pútavé rozprávanie. Najmä sa trošku inak pozrieme na city, vášeň, bolesť kráľovnej Daenaerys, keďže spoznáme (zatiaľ časť) jej predkov. Čo sa týka rozprávačského štýlu, Martin vytlačil z kronikárskeho písania všetky jeho prednosti.
Rozprávač ako prepisovateľ kroniky nemusí objasniť všetko. A to George Martin robí fenomenálne. Nechá nás v neoverených faktoch, v napínavých nejasnostiach ohľadne niektorých úmrtí, rozhovorov, sprisahaní, vzťahov. Ukázal, že aj kronika inšpiruje čitateľa k vlastnej predstavivosti a prinútil ho myslieť si, že sám rozprávač hľadá pravdu zároveň s ním. Áno. Akoby sa George Martin celú históriu, celé to dianie práve dozvedal z kníh, záznamov, kroník, denníkov, zápiskov spolu s nami a my akoby sme boli spolutvorcami pokusu o tú najpravdivejšiu verziu targaryenovských dejín, hoci má Martin celý čas (každú hodinu – sovy i vlka) text pod kontrolou.
Kronika taktiež od prepisovateľa vyžaduje prísnu objektívnosť a uveriteľnosť zapísaného. Autor neskĺzne k citovým preferenciám k tej či onej postave, čo z Ohňa a krvi robí neromantizujúcu a akceptovateľnú hru lásky a nenávisti. S prívlastkami dobrý a láskavý či dobrá a láskavá v spojení s panovníkom/ panovníčkou pracuje s neutralitou – drží sa výlučne dôveryhodných zdrojov, ktoré mali i možnosť dlhší čas slúžiť u konkrétneho panovníka/panovníčky. Uveriteľnosť je tu zastúpená rozprávačovým prístupom k prehnane romantickým gestám či situáciám, ktoré síce krásne znejú na papieri, ale logicky, organicky nezapadajú do daného prostredia.
Rozprávač ich zapíše, ale dodáva, prečo nemôžu byť pravdivé – buď je to nespoľahlivý alebo citovo zaujatý zdroj. No ako čitatelia získavame aj takúto nepravdivú informáciu a už v nás ostáva, aj keď je vyvrátená. A vďaka tomuto postupu nás prenasleduje myšlienka, či sa to všetko naozaj nestalo. (Kým v Tolkienovom Silmarillione – prehistórii Stredozeme – od začiatku vieme, že sme „niekde inde“, Tolkien nás nezavádza nejasným pomerom pravdivosti a výmyslu, neodhaľuje proces zapisovania, Martin si pred našimi očami vyberá medzi zdrojmi, narúša plynulosť jednej epizódy pre ujasnenie ďalšej, odtajní pravosť a nepravosť pretextu. A tak sledujeme všetky zapísané udalosti, všetky domnienky s neuveriteľnou pozornosťou.)
Táto Martinova fantasy kronika je vlastne príšerne ľudská. Vieme, že autor zreálňuje fantasy svet, umožňuje nám sledovať prerody charakterov a nenadŕžanie žiadnej hlavnej postave. Lenže práve forma kroniky mu to umožnila v plnej kráse. Kronikár si predsa nemôže dovoliť uveriť hocijakému zdroju, s ktorým pracuje. Všetky prílišné romance nasliní reálnosťou. Nejde o kochanie sa v tvorení najrôznejších netvorov, neobyčajných javov, čo najfantastickejších prvkov (v zmysle fantasy). Ide o ľudí z mäsa a krvi, o široké spektrum pováh, chuť či nechuť k životu podloženú vlastnou (požehnanou či trpkou) minulosťou.
I keď je to kronika, dokážeme si živo predstaviť postavy a to, čo ich motivuje. Najmä krátke charakteristiky rôznorodých targaryenovských detí sú úžasne trefné a podmanivé. Toľko šťavy, plnosti, spletitosti aj v len dvojriadkových osudoch niektorých členov vlády či ich priateľov/nepriateľov sme už dlho v literatúre nezažili. A taktiež navzdory faktu, že ide o kroniku zahltenú menami, menovcami, bitkami, vzburami, Martin využíva veľmi funkčné metódy sprehľadňovania textu.
Pripomína na správnom mieste. Vždy zopakuje závažný, dôležitý ujasňujúci fakt (pripomenul, koľko mali v danom období panovníci rokov, aby sme lepšie porozumeli, ako sa posunul čas; pri menej výrazných postavách spomenul ich prezývku alebo v prístavku znovu uviedol, o čo sa v príbehu zaslúžili). Akoby počúval svojho čitateľa, viedol s ním dialóg zoči voči a rozumel, kedy už treba zopakovať fakty a kedy ešte nie.
Opätovne zapisuje to, čo sme sa už dozvedeli, ale zase z inej perspektívy, s iným akcentom.
Smrť ako pútavé zhrnutie života. „Morský had sa dožil deväť a sedemdesiat rokov, slúžil štyrom kráľom a jednej kráľovnej, plavil sa na kraj sveta, vyniesol velaryonovský rod do nebývalých výšin bohatstva a moci, oženil sa s princeznou, ktorá sa mohla stať kráľovnou, splodil s ňou dračích jazdcov, vystaval mestá aj flotily, dokázal svoju odvahu v čase vojny a múdrosť v období mieru. V celej ríši mu nebolo rovného a jeho smrť zanechala obrovskú dieru v potrhanom plátne Siedmich kráľovstiev.“
George Martin nám neľútostne vnútil pocit, že toto sú pravé dejiny, naše dejiny, a že len v Citadele Starého mesta sa zachovala pravda.