Okienka nie sú javisko

Cieľ adaptovať divadelné hry do komiksov a (aspoň ako sa mi zdá) popularizovať divadlo medzi čitateľmi panelov a bublín je z hľadiska kontextu chvályhodný, aj keď neoriginálny. Ako čitateľ komiksov ho vítam. Spôsob, ako sa divadelná hra prenesie do takého média, môže byť zaujímavé sledovať.

Neznie to ani veľmi náročne. Komiksy majú scenár, okienka vedia poslúžiť ako scéna a s rekvizitami sa trápi len kreslič. Zároveň sú tu výrazné zmeny. Rytmika času v komikse funguje inak, okná môžu znázorňovať javisko, ale nazerať naň môžeme z rôznych uhlov a vzdialeností. Tak isto je možné porušiť prastaré divadelné pravidlo jednoty miesta a času. Komiks si môže dovoliť scénu meniť, rovnako čas, nie je nutné pretaviť všetko dianie do replík postáv, niekedy si vystačí iba s obrazom. To úzko súvisí aj s akciou postáv a v konečnom dôsledku aj s dávkovaním replík.

Divadelný ústav dal takto vyrobiť tri klasické hry rôznym, aj zahraničným komiksovým autorom. Dve drámy a jednu komédiu. Ide o emočne nabité hry, ale emócie v divadle fungujú inak ako v komikse. Napríklad dôležitú úlohu v tom hrá nielen samotný text, ale aj farba či kompozícia obrazov. Treba podotknúť, že Divadelný ústav mierne šetril a všetky tri grafické novely sú čiernobiele. Na psychológiu farieb môžeme teda zabudnúť, ostáva tu len hra s čiernou a bielou, svetlom a tieňom.

Každá kniha zároveň obsahuje apendix, ktorý čitateľovi zreferuje čo-to o histórii hry alebo autorovi a prihodí niekoľko zaujímavostí zo slovenských inscenácií naprieč dejinami. Minimálne v jednom prípade som to mimoriadne ocenil, hoci texty apendixov bývajú často na odbornej úrovni a nie som si istý, kto je ich modelovým čitateľom. Stredoškolák? A bude im rozumieť? Divadelník? Bude mať záujem si prečítať komiks?

Spomínané tri hry sú Rómeo a Júlia, Kráľ Ubu a Antigona. Dámy a páni, miesto opony nám šuštia stránky a my obraciame prvú z nich.

Rómeo a Júlia

Shakespeare nesmie chýbať. Aj keď výber mohol byť mierne nápaditejší, Rómeo a Júlia je notoricky známy príbeh existujúci v nespočetných úpravách (som presvedčený, že aj v komiksových), takže nevidím dôvod, prečo by mal potencionálny čitateľ siahnuť práve po tejto verzii. Shakespeare má aj iné hry a niektorým by komiksový vizuál sadol viac, napríklad Búrka.

Text hry vychádza z prekladu Ľubomíra Feldeka, ale na komiksový scenár ho upravil Daniel Majling, ktorý hru trochu zhutnil a mierne preškrtal. Urobil jej tak skôr medvediu službu; číta sa plynulo, bez vaty, zároveň je však vidieť, aký je to absurdný príbeh. Viem, že to je takmer na hranici rúhačštva, ale skúste sa vžiť do pozície mladého, prípadne moderného čitateľa, ktorý pristupuje k Rómeovi a Júlii bez nánosu literárneho a divadelného kánonu, čisto ako k dielu samému osebe.

Je to tragický príbeh dvoch tínedžerov, ktorý v priebehu niekoľkých dní začnú randiť, strávia spolu noc, vezmú sa a potom zabijú. U mladých sú síce emócie intenzívnejšie, ale toto je naozaj príliš rýchle. Pôvodný text to maskuje práve hrou s plynutím času, občasnými dlhšími prehovormi či pomalými scénami, takže fakt, že Rómeo bol na začiatku týždňa vo vzťahu s úplne inou dievčinou, ktorej sa ani neobťažoval dať zbohom, kým prešiel k svojej novej, „osudovej láske“, je väčšmi zamaskovaný.

Mám rád Shakespearea a jeho najznámejšiu hru rešpektujem, ale ak sa chceme aktuálne rozprávať o jeho tvorbe, musíme pripustiť, že jeho sila nespočívala ani tak vo výstavbe príbehov, ako v práci so slovami a jazykom. A zároveň aj to, že jeho dielo miestami zostarlo. Spoločná samovražda dvoch mladučkých milencov bola romantická v renesancii, dnes je to skôr varovanie. Navyše, osobne nie som fanúšikom glorifikácie samovraždy.

Kresby sa ujal veterán slovenského komiksu Juraj Martiška. Jeho práce vychádzajú z poetiky francúzskych výtvarníkov. Tu sa rozhodol pre mierne realistickejšiu kresbu, ale jeho záľuba v oblých tvaroch sa nezaprie.

Kráľ Ubu

Za ďalšou adaptáciou je slovinský grafik vystupujúci pod pseudonymom Dr. Horowitz. Verne prenáša do komiksu text Alfreda Jarryho, emblematického francúzskeho dramatika z prelomu 19. a 20. storočia. Komédia Kráľ Ubu je tematicky stále aktuálna. Len humor, ktorý fungoval začiatkom minulého storočia v buržoáznom Francúzku, dnes pôsobí skôr detinsky a prvoplánovo. Dr. Horowitz to zachraňuje hravou a dynamickou kresbou s výraznými prvkami karikatúry. Istá repetitívnosť originálneho scenára však po pár desiatkach strán robí z komiksu nudu.

Dr. Horowitz neredukoval text, čo je škoda, lebo by sa to tu hodilo. Po chvíli je totiž samotná postava Ubu otravná, hra je dlhá a čítanie pomalé. Napriek všetkej snahe autora je Kráľ Ubu skvelou ukážkou toho, prečo niektoré veci nejde adaptovať doslovne z jedného média do druhého. Navyše, kdesi v procese adaptácie sa stratila ikonická špirála na bruchu Tatka Ubu.

V tomto prípade ďakujem vydavateľom za apendix. Ak by som sa mal opierať len o samotný komiks, Jarryho dielo zavrhnem. Ale práve vysvetlenie kontextu v pridaných textoch ma presvedčilo, že Ubu je hra, ktorá veľmi závisí od kontextu, v ktorom je uvedená. Tak isto si viem predstaviť, že s hercami, ktorí majú nadanie pre fyzickú komédiu, musí byť inscenácia Kráľa Ubu skutočným zážitkom. Komiks ju však týchto aspektov zbavuje a necháva v podstate len detinskú hru o „žraní a prdení“. Štýl Dr. Horowitza je unikátny a zaujímavý sám osebe, takže knihu odporúčam minimálne prelistovať.

Antigona

Poľský kreslič Daniel Chmielewski previedol do komiksu asi najväčšiu európsku divadelnú klasiku – Sofoklovu Antigonu. Hneď od prvých strán vidieť, že Chmielewski médiu komiksu rozumie. Hrá sa nielen s priestorom, ale aj s rozložením okienok či bublín. Nebojí sa znázorňovať aj iný priestor ako scénu hry, z čoho ťažia hlavne retrospektívy. Deje sa tak hlavne počas monológov, ktoré by bez toho boli vizuálne nezáživné. Neviem si toto stvárnenie vynachváliť, Antigona je krásnou ukážkou toho, ako divadlo alebo literatúra všeobecne môže pri adaptovaní do komiksu fungovať.

Jediné, čo oslabuje dobrý dojem z formy, je samotný text. Opäť ho dostávame neskrátený, čo by neprekážalo, keby bol aj upravený. Sofoklov archaický verš preložený do slovenčiny a nerovnomerne rozdelený do bublín nefunguje a pre čitateľa je náročný. Vyťažiť význam replík z netradičného slovosledu, z veršov, ktoré nie sú graficky správne rozlíšené, zo slovníka, ktorý môže byť mladším čitateľom neznámy, je miestami mimoriadne náročné. A to aj popri kresbe, ktorá slúži ako dokonalé vodidlo. Možno by pomohlo, keby sa tu urobil preklad Sofokla nanovo, špeciálne pre komiks, a nevyužívali by sa staré, s úplne iným cieľom vzniknuté preklady.

Pri adaptovaní je dôležité si pamätať, že to, čo funguje na javisku, nemusí fungovať v bublinách, že ten istý text v rozdielnych médiách má rozdielne tempo, konotácie i celkové vyznenie.

Divadlo v komikse

A to je asi ponaučenie zo série Klasika v grafickom románe. Projekt je nepochybne zaujímavý nielen po koncepčnej či autorskej stránke, len v procese adaptácie sa niečo stratilo. Buď to bol cit pre komiksové médium, preklad, alebo špecifikácie samotných divadelných hier. Nestačí totiž len prepísať text a ilustrovať ho. Niekedy je potrebné urobiť o krok naviac. Takto to pôsobí, akoby Divadelný ústav zabehol maratón, len aby sa potkol pred cieľovou čiarou. Dúfam však, že takýchto projektov vznikne viac, lebo zoznamovať sa s klasickými hrami touto formou má svoje čaro.

Juraj Búry (1991)

Doktor estetiky, publicista a novinár, ktorého doménou je žánrová literatúra. Hlavne horory a fantastika. Okrem toho má rád komiksy a mačky.