Opäť prínos pre poéziu

Cyklus autorky M. H. Berk Drôtovanie pre začiatočníčky tvoria sympaticky nekomplikované texty, ktoré vynikajú strohosťou a odosobnenosťou. Základným rozhraním je proces remeselného drôtovania, básne však nepôsobia anesteticky, práve naopak, autorka funkčne vytvorila priestor pre subtílne intervencie subjektnej osoby a rýdzo „človečie“ postrehy, ktoré fungujú aj autonómne: „Kliešťami roztiahnuť / tuhé miesta“ (s. 22). Veľkým pozitívom je aj to, že texty nikde „netlačia“, len zriedka je v nich niečo navyše (trochu repetitívne pôsobí enumerácia v trojiciach), sú hravé – „Odstrihni sa. / Nie všetko sa dá / vyšperkovať“ (s. 31) aj sympaticky vypointované. Zároveň je organicky prítomný aj rodový aspekt, naznačený už v názve cyklu: „Tichí muži, / drahé kamene. // Pod zručnými prstami / stratia ostré hrany“ (s. 25).

Básne súboru Tichá místa od Erubescit sú momentky, impresie, ktoré spája melancholické vyznenie, leitmotív vody v rôznych podobách (rieka, more, dážď) a kontemplatívna kvalita. Zaujímavé je, že napriek tradičnejšiemu ustrojeniu texty nepôsobia ošúchane, ale majú iskru a sú veľmi evokatívne. Všetko tu spolu ladí, na viditeľný prejav hlbokej emotívnosti je navrstvený vodný živel, ktorý pôsobí melancholicky a stíšená výpoveď necháva priestor pre reflexiu situácie evokovanej v básni. Paradoxná intenzita básní je potom najväčšou devízou týchto textov a umožňuje čitateľstvu strácanie sa v ich meandroch: „Vždycky se nebe otevře jako ohromná ústa a chce nás spolknout ale pak to neudělá / Stále ještě nedovedu říci proč“ (s. 37).

rok růží Nikoly Benčovej (rún korstmos) predstavuje znepokojenie a úzkosť z deštruktívnej sily ľudstva v súčasnej dobe antropocénu. Autorka sprítomňuje balans na hranici, za ktorou už existuje iba paralýza a letargia, ale aktérka volí aktívny odboj a v básňach si predstavuje iný, lepší svet, v ktorom je život s planétou v súzvuku: „moje snění je součást ekonomie, která / nám roste před očima a pečuje měkce“ (s. 54). Charakteristickými atribútmi sú tu atemporálnosť či kozmický rozmer a napojenie na mytologické porozumenie okolitému svetu. Napriek tomu predmetné texty nie sú archaické – znejú rýdzo súčasne a naliehavo.

Cyklus Lucie Kubalíkovej kapesní atlas rostlin je postavený na krížení botanických opisov rastlín s abstraktami pomenúvajúcimi zväčša medziľudské interakcie. Jednoduchý koncept ťaží zo symbiózy medzi rastlinami a ľuďmi, „poetickosť“ oboch zložiek sa vzájomne znásobuje a sekundárne nadobúdajú punc estetickosti aj vecné prírodovedecké výpovede: „rozmarům počasí podléhají / i vlaštovičníky“ (s. 71). Sympatická je prítomnosť makrokompozičného oblúka. Prvá báseň dryopteris (s. 68) je venovaná procesu písania – ako inak otvoriť básnický cyklus –, nasledujúce postupujú v línii „náklonnost“ (s. 69), „naděje na přežití“ (s. 70), „zamilovanost“ (s. 72), „láska“ (s. 73) a „přátelství“ (s. 75). Súbor tak vyjadruje mnohotvárnosť vzťahov a svojím ustrojením aj zrovnoprávňuje romantické partnerstvo a priateľstvo.

Beaufortova stupnica sily vetra Jany Micenkovej je rámcovaná ako rozlúčka lyrickej aktérky so zosnulou osobou, ktorej je cyklus prostredníctvom triangulárneho oslovenia  adresovaný. Ide o naratívnu poéziu založenú na poetike vecnosti s využitím lakonickej výpovede, ktorá tlmí inherentnú emocionalitu východiskovej situácie. Túto poetiku dopĺňajú  citácie replík rôznych postáv v zátvorkách a ozvenami sprítomňujú už ukončené dianie. Súčasťou súboru sú aj sekundárne naratívy pôrodu a výchovy detí. Organicky sa napájajú na hlavnú líniu a zaokrúhľujú život lyrickej aktérky, ktorý plynie aj mimo jej poetického rozhovoru so zosnulou. Titulná stupnica tvorí funkčný leitmotív cyklu a v samotnom závere aj jeho do ticha vyznievajúcu pointu: „Podľa Beaufortovej stupnice / nech pretrváva / ešte chvíľu / bezvetrie...“ (s. 94)

Hlavnú cenu v tomto ročníku súťaže získala česká poetka Ivana Kašpárková s cyklom Pozice rukou. Názov vyzdvihuje úlohu rúk ako básnický motív, celkovú gestickosť a primárne odkazuje na balet. Balet je tu ambivalentnou metaforou prebývania lyrickej aktérky vo svete – na jednej strane ide o navonok elegantnú a estetickú formu pohybu, na druhej strane však aj silne opresívnu, čím sa naznačuje napätie medzi zväzujúcim a oslobodzujúcim princípom. Ide o poéziu s prenikavou obraznosťou, ktorou je však zachytená životu vlastná banalita. Aktérka akoby vyjadrovala permanentne marenú túžbu po niečom lepšom: „Závěsy ve vlaku úzce rámují výhled. / Vidím průzor dokreslený / dle vlastních představ“ (s. 101). Zároveň sa ukazuje ako reflexívny typ, pretože aj jej vecné konštatovania disponujú istou hĺbavosťou: „Přizpůsobuji se situaci. / Vznikám na míru jako motivační dopis“ (s. 104).

Zborník Básne SK/CZ 2023 sa dá považovať za prínosný – nenájdeme v ňom veľké experimenty, skôr tradičnejšie poetiky so silným (hoci niekedy nenápadným) hlasom subjektnej osoby.  Tieto hlasy budeme azda počuť aj v budúcnosti.