Recenzia
Martin Gajdoš
25.05.2018

Oželieť temer nemožno

Naďa má čas
Oželieť temer nemožno
Viliam Klimáček: Naďa má čas
Levice, Koloman Kertész Bagala, LCA Publishers Group 2002
 
My, Slováci, sa neraz pristihneme, ako ťažko je nám opustiť skutočnosti, ktoré nenávratne odchádzajú do minulosti. Radi sa kocháme v tom, čo nám možno aj ubližovalo a škodilo, pretože sme si to nakoniec akosi obľúbili, zvyk prerástol do skutočnej lásky.
Klimáčkova najnovšia knižka je tiež takýmto poohliadnutím za nedávnou minulosťou, ba možno celkom s určitosťou povedať, že jednoznačne vznikla pod vplyvom konkrétnej politickej atmosféry.
Uplynulé deväťdesiate roky boli poznačené výrazným pretriasaním národnej identity – či už z dôvodov skutočne nezištných, alebo čisto prospechárskych. Úroveň argumentácie na oboch stranách barikád bola rôzna – od jemnej a kultivovanej irónie až po ťažkopádne invektívy a naivné hubovanie. Chvalabohu, zdá sa, že nakoniec (či aspoň načas) zvíťazil zdravý rozum, ktorý ignoruje heslá a výkriky ziskuchtivých i neziskuchtivých.
Skrátka a dobre, predmetom Klimáčkovho dobového paškvilu je spochybnenie adorácie národného jazyka ako svojbytnej náhrady za skutočnosti, ktoré nejestvujú. Jeho titulná hrdinka Naďa nič nerieši, pričom ani jej život sa v zásade nemení – celý čas je manipulovaná, či už zo strany manžela, alebo, neskôr, ako tajná agentka Remixovanej cirkvi. Jej príbeh konkuruje pátraniu po Jazykárovi. Posadnutý láskou k materčine núti svoje obete robiť vetný rozbor a bezchybne recitovať. V prípade, že to nedokážu, vyrezáva ich neschopný artikulačný orgán. Prirodzene, na postmoderný text toto ešte nestačí. Ďalšou z viacerých línií je napríklad objasňovanie záhady električkového tunela pod Bratislavským hradom, kde náhle miznú súčasníci a objavujú sa ľudia z minulosti. Všetko je primerane premiešané s výkalmi, konkrétne močom (hlavná hrdinka sa v detstve pocikávala, z čoho neskôr vzišla jej celoživotná trauma „pošťanca“).
Paródia ako tvorivá metóda si opäť prišla na svoje. Hypermoderné sa jedna radosť prekrikuje s archaickým, banalizácia ústí do kanalizácie. Množstvu komických scén, vtipných dialógov či brilantných prívlastkov a majstrovských viet však chýba abstrakcia vyššieho stupňa – všetci sú stále a opäť frustrovaní, nenachádzajú cieľ ani naplnenie. Prostoduchý čitateľ, ktorý napriek každodenným sklamaniam verí na lásku a smrť, takisto.
 
Martin Gajdoš
 In Knižná revue, roč. XIII, 5. 2. 2003, č. 3, s. 5.