Plynúc hľadať hranice príbehu

Aj román sám plynie ako rieka, nie vždy je to však jeho výhodou. Kniha je rozdelená do piatich častí, ktoré nás postupne prenesú do časových úsekov od roku 1948 až po rok 1971. Dej sa odohráva v mestečkách Iola a Paonia v štáte Colorado. Hlavná hrdinka Victoria Iolu opustí, keď sa tam začne plánovať výstavba priehrady, ktorá má jej rodisko zatopiť. Presídli sa – aj s rodinným dedičstvom v podobe broskyňového sadu – do Paonie. Tento moment deja by sa mohol stať dôležitým modelom pri opise kompozície románu Plyniem ako rieka. Autorka Shelley Read  knihu do značnej miery postavila na podobnom princípe: keď sa objaví v živote prekážka, jej postavy sa niekam presunú – či už doslova, fyzicky, alebo metaforicky. Práve tento kompozičný element spôsobuje, že zaujímavo načrtnutý príbeh vyznieva vo výsledku nehodnoverne, drobí sa v nelogickosti a prichytíme sa pritom, že nad pokusom o rovnicu pokus-následok v podaní Shelley Read len bezmocne krútime hlavou.

V príbehu sa toho totiž stane naozaj veľa, kniha je plná dejových zvratov, dochádza k negatívnym udalostiam, postavy umierajú, ale nejde tu pritom o prirodzenú smrť, skôr o akýsi druh zmaru, ktorý po sebe zanecháva citovú spúšť. To všetko hlavnú hrdinku a jej postoj k okolitému svetu významne formuje: „Krajina našej mladosti nás stvorila a my si ju nesieme v sebe, opradenú tým, čo nám dala aj vzala, aby nás ďalej formovala, aby mala dosah na to, kým sa staneme.“ (s. 12) Krajina je tu kľúčovým pojmom, hrdinka sa v najťažšom momente svojej mladosti utiahne do hôr, kde prežíva osamote v priestoroch neobývanej chaty. Táto časť knihy čitateľom predstavuje silnú stránku autorkinho štýlu, ktorou je jednak sugestívny opis, ale takisto aj zmysel pre zachytenie detailnej procesuálnosti diania. Popri všetkom, čo Victoria v horách prežíva, sa dôraz kladie na jej spätosť s kolobehom prírody, čím sa akcentuje vyšší princíp života: „Počas toho prvého mesiaca sa medzi mnou a lesom vytvorilo krehké priateľstvo. Svoje dni som prežívala v čoraz väčšom súlade s rytmom, ktorým sa riadia všetky tvory v prírode inštinktívne či zo zvyku starého tisícky rokov. Ich životy určuje východ a západ slnka, pravidlá chladu a tepla, telesný hlad a potreba spánku, veľkolepé dosahy búrok a tmavé či jasné noci v závislosti od fázy mesiaca.“ (s. 139) Perspektíva nazerania na udalosti, ktoré človeka stretnú, cez prizmu tohto vyššieho princípu sa stáva základom zobrazenia lásky, buď lásky mileneckej a nezriedka zakázanej, bezpodmienečnej rodičovskej alebo komplikovanej súrodeneckej.

Sledovanie vyššieho princípu sa ozýva aj v názve knihy, ktorý v anglickom origináli znie Go as a River, a preložiť ho do slovenčiny v prvej osobe singuláru teda rozhodne bolo správnou voľbou, nie však jedinou. Argumentom v prospech tejto voľby je fakt, že v románe ide o formu ja-rozprávania a názov tak zapadá do vyznenia knihy. Na druhej strane by výber neutrálnejšej možnosti, napríklad neurčitkového tvaru či rozkazovacieho spôsobu slovesa v názve, mohol otvoriť cestu k jednoznačnejšiemu pretlmočeniu posolstva knihy. Preklad Martiny Antošovej však možno napriek vyššie spomenutej úvahe o názve knihy hodnotiť ako kvalitný a prepracovaný. Slovenskej verzii románu prepožičala prekladateľka atmosféru širokého amerického rozprávania, lemovaného len horizontom z jednej strany a brehmi rieky zo strany druhej. Jedným z ústredných motívov diela je stavba priehrady na rieke v rodnom mestečku hlavnej hrdinky. Či sa nám to páči, alebo nie, rieku niekedy musíme prehradiť, zmeniť alebo zastaviť jej tok. Takáto zmena by oživila aj koncept románu, ktorý sa – zvlášť vzhľadom na svoj záver z veľkej časti tvorený kapitolou vo forme denníka ako epištolárneho textu venovaného  Victorii – čoraz viac a viac rozvetvuje, až vyvoláva dojem, že by z neho mohli vzniknúť minimálne dve ďalšie knihy. Ide o autorkin debut, preto môžeme dúfať, že ďalšie diela z jej pera si ešte prečítame. Hádam v nich jej príbehy nájdu lepšie hranice a rieky budú včas prehradené, aby sa z nich slovami Shelley Read mohla stať rieka, „ktorá stále zostáva riekou, hoci ju nútia byť jazerom“ (s. 329). Zachovať dynamiku a pútavosť príbehu pri súčasnom obozretnom limitovaní jeho formy je niekedy viac než plynúť ako rieka...