Ponoriť sa do ticha uprostred vojny

V Kaminskeho poetickej dráme sa čitateľ ešte pred nahliadnutím do dvoch dejstiev oboznamuje s ústrednými postavami. V prvom dejstve Obyvatelia mesta rozprávajú príbeh Sone a Alfonsa sa hneď v úvode stupňuje dramatická atmosféra vyplývajúca z príchodu ruského vojska do Vasenky – mesta, ktoré obývajú aj novomanželia Barabinski.

Posunkový jazyk ako nástroj vzbury

Kruté a neľudské zaobchádzanie nielen s dospelým obyvateľstvom, ale aj s deťmi, dokumentuje báseň Výstrel: „Peťa, hluchý chlapec v prednom rade, kýchne. (...) Všetci ustrnú, iba Peťa sa neprestáva chichúňať. Ktosi mu pritisne / dlaň na ústa. (...) Zvuk, ktorý nepočujeme, dvíha čajky z vody“ (s. 17). Hluchotou, ktorú vojsko považuje za „nákazlivú chorobu“ a miestnym „v záujme vlastnej bezpečnosti“ odporučí „karanténu“ (s. 28), netrpel iba zastrelený Peťa: „Ďalšie ráno sa naša krajina zobudila a odmietla počuť vojsko. (...) Náš sluch sa nezhoršil – niečo tiché v nás však zosilnelo“ (s. 20). Kolektívne predstieraný problém so sluchom a tajný posunkový jazyk sa dočasne stávajú jedinými nástrojmi na vyjadrenie vzbury či nesúhlasu s brutálnymi postupmi vojakov. V textoch sa dôraz kladie na auditívne signály – na zvuky vojnového besnenia: „Buď smelý, vravíme, ale nikto / nie je smelý, keď zvuk, ktorý nepočujeme, / zdvíha vtáky z vôd“ (s. 22).

Alfonso a Soňa, kľúčové postavy tohto cyklu, sú ako novomanželia predstavení aj prostredníctvom retrospektívneho nahliadnutia do obdobia pred vojnou (napr. básne O predvojnových svadbách, Ešte novomanželia atď.). Romanticky ladené verše vypovedajú o láskyplnom vzťahu, pozornému čitateľovi však neunikne dvojaké narábanie s identickým motívom, slovom či slovným spojením. Motívy roztúžených, od vzrušenia priam „vybuchujúcich ženských pŕs“ – Alfonso sleduje svoju manželku, ako „žiari v sprche / a drží si / v dlaniach prsia – / dva malé výbuchy“ (s. 24) – či penisu sa súčasne objavujú aj v spojení s bezmocnosťou, resp. tichou vzburou. Vybuchovanie sa vo väčšine básní spája s neutíchajúcim zvukom dopadajúcich bômb. Adjektívum vystrčený sa najskôr objavuje v spojení „vystrčený penis“ (s. 25), vzápätí sa však motív vertikálneho smerovania rozvíja paralelne s vyobrazením človeka, ktorý je ako „stredný prst vystrčený nebu“ (s. 26).

Texty v druhom dejstve s názvom Obyvatelia rozprávajú príbeh Mamy Gale mapujú život Gale Armolinskej, spôsoby vyjadrenia aktívneho odporu, ale aj starostlivosť o novorodenca, dieťa už mŕtvych mladomanželov. Gaľa s pomocou ďalších žien zabíja vojakov: „Keď mu olizuje nastavenú / dlaň, on sa smeje. Keď konečne odkväcne, zaškrtí ho lankom z bábky“ (s. 66). Vojaci však „neradi vyzerajú hlúpo“, preto „zatknú všetky ženy z Tednovskej ulice za to, čo spravili Galine dievčatá vojakovi Ivanovi“ (s. 74). Armáda „začne ostreľovať každé ráno iný obchod“ (ibid.). Textom nechýba primeraná teatrálnosť ani bohatá obraznosť autenticky dokumentujúca brutalitu a pudové konanie občanov mesta. Atmosféra je dusivo napätá a o momenty so silným emocionálnym efektom v básňach nie je núdza.

Obete, vrahovia a prizerajúci sa

Hluchota, ktorá je spočiatku prejavom nesúhlasu, začína postupne zosobňovať nezáujem a akúsi seba-karanténu, pričom sa zdôrazňujú tendencie jednotlivca udržať si indiferentný postoj. Obyvatelia Vasenky spoločne zabíjajú vojaka, ktorý ich krátko pred smrťou „na kolenách prosí“, oni však „krútia hlavami a ukazujú si na uši“ (s. 45). Symboly sprvu odkazujúce na nevinnosť obyvateľov okupovaného mesta sa stávajú nástrojom moci – dočasné prevzatie kontroly nad dianím spôsobuje, že obete konajú ako vrahovia: „Alfonso sa tacká od mŕtveho vojaka. Občania nadšene skandujú a tľapkajú / ho po chrbte. Tí, čo sa vyštverali na stromy, aby to mohli celé / sledovať, tlieskajú z korún“ (ibid.). Stávajú sa tak sledovateľmi a odobrujú pudové konanie vedúce k vražde.

Ak má súčasný čitateľ tendenciu nahliadať na prozaickú či básnickú tvorbu reflektujúcu akýkoľvek vojnový konflikt ako na lacnú marketingovú stratégiu, resp. na vojnové obdobie ako na dávnu minulosť, potom si treba uvedomiť, že dôsledky ruskej agresie nás (aj napriek priamej nezúčastnenosti) výrazne ovplyvňujú. Hluchá republika nie je iba o agresoroch a obetiach, o vrahoch a zavraždených, ale aj o sledovateľoch a prizerajúcich sa. V istých momentoch sa tak všetci ocitáme na jednej lodi: „Na Božom súde sa každý z nás spýta: prečo si to všetko dopustil? / A odpovie nám ozvena: prečo si to všetko dopustil?“ (s. 47)