Preklad ako umenie – tentoraz prakticky

Preklad ako umenie – tentoraz prakticky

Dunajská Lužná, MilaniuM 2010.
Preklad Ján Zambor

Vysoká estetická kvalita prekladov s podrobným poznámkovým aparátom, prehľadne spracovaná úvodná štúdia o živote a diele Jorgeho Manriqueho a zasvätený výber, citlivý preklad a didakticky a prekladateľsky hodnotné interpretácie vyše dvadsiatky významných španielskych elégií 20. storočia, ktoré nájdeme v knižke Slohy na otcovu smrť a iné španielske elégie, sú výsledkom zodpovednej, no zároveň i nanajvýš tvorivej práce prekladateľa, básnika, literárneho vedca, translatológa a pedagóga Jána Zambora. Elégia Slohy na otcovu smrť, ako sa dočítame v úvodnej štúdii, je označovaná za najslávnejšiu španielsku elégiu. Napriek tomu, že ju Jorge Manrique napísal už pred vyše piatimi storočiami, dokáže osloviť tak motivickou náplňou, ako aj výrazovými prostriedkami. Z textu na nás dýcha nielen už zašlý svet stredovekého rytiera, ale i nadčasové a nadindividuálne danosti ľudskej existencie, úderne a pôsobivo odliate do slov: „Čo sa stalo s dámami, / s ich účesmi, oblečením, / s vôňou, s dychom? / Čo sa stalo s ohňami, / čo patrili zapáleným / milovníkom?“ (s. 26).

Publikácia je ako celok cenným príspevkom primárne k slovenskej hispanistike, no sprievodnými textami je zároveň aj didakticky veľmi zaujímavou praktickou ukážkou predprípravy, ktorú prekladateľ musí vykonať, aby dospel ku kvalitnému výsledku. Tak sa v Zamborovom interpretačnom vstupe do Pazovej Prerušenej elégie napríklad dozvieme, že autorovi sa „vhodným rytmickým prostriedkom […] stal jedenásťslabičný verš”, ktorý je v preklade „v intenciách slovenskej tradície jambizovaný“ (s. 81). Takto komentovaný preklad je cenným zdrojom informácií o aktuálnych prekladateľských trendoch a princípoch a mal by sa v našom prostredí objavovať častejšie.

Najväčšiu hodnotu však knižka získava vďaka tomu, že Zambor na svoju prácu kladie tie najvyššie estetické nároky. Jeho preklady sú preto nielen fundované, ale aj čitateľsky príťažlivé, ba až vzrušujúce: „Všetko začína byť dosť dávno. / A v jednej zatvorenej miestnosti / je dieťa, čo sa ešte hrá so skielkami a ihlami / v hypnotickom umieraní popoludnia. / Od všetkého začína byť veľa rokov.“ (s. 105). To je hlavný dôvod, prečo majú tieto elégie tie najlepšie predpoklady osloviť domácich básnikov a poetky a inšpiratívne tak zasiahnuť do slovenskej poézie, v ktorej je elegickosť kontinuálne jedným z najvýraznejších princípov.