Vyhľadávanie
Kto pozná tvorbu Viery Obuchovej ľahko nájde ohnisko jej bádateľského a literárneho záujmu. Je ňou objasňovanie minulosti Bratislavy na základe archívnych prameňov a dokumentov. Dôkazom jej snaženia sú predošlé fundované publikácie vydané vo vydavateľstve Marenčin PT. V prvých dvoch jej išlo o odkrývanie často prachom zapadnutých dát známych či menej známych osôb pochovaných na Ondrejskom cintoríne či na cintoríne pri Kozej bráne. V publikácii Priemyselná Bratislava nám predstavila Bratislavu minulosti ako priemyselné centrum, pričom zabrúsila aj do sociálnej oblasti života súvisiacej s obydliami robotníkov. V knihe Každodenný život a bývanie v Bratislave v 19. a 20. storočí sme sa zoznámili s celou galériou bratislavských nájomných, mestských a rodinných domov či víl.
Knihy Viery Obuchovej majú vysokú poznávaciu hodnotu, o čom svedčia aj Príbehy z dejín Bratislavy (Marenčin PT). Ak jej predošlé publikácie možno charakterizovať ako monotematické, táto je svojím tematickým záberom veľmi široká a pestrá. Zoznámime sa s príbehom tureckého ťaženia v okolí mesta z roku 1594, prejdeme cez históriu Uhorskej kráľovskej komory, pripomenieme si dejiny Kalvárie a nazrieme do minulosti viacerých palácov (Balassov, Ledererov palác), kláštorov (uršulínky, milosrdní bratia) či iných objektov (Hotel Carlton, kúpele Grössling, predmestie Blumentál, pomníky na Kolibe a Kamzíku či objekty na Jakubovom námestí a ďalšie). Vo viacerých prípadoch sú základom autorkinho vysvetľovania mapy mesta z rozličných období, no často sa opierala o vlastné bádania, ktoré v konečnom dôsledku vytvorili ucelený pohľad na jednotlivé opisované objekty či celé lokality. Téma, ktorou sa Obuchová zaoberá, občas prinesie podnet súvisiaci nielen s architektúrou či inými historickými problémami, ale natrafí aj na ľudský príbeh. V knihe som našiel čosi podobné. Je to príbeh fotografa Františka Janošku, ktorý bol zaťom Alexandra Stirlinga, profesora na Obchodnej akadémii v Bratislave. Osud oboch Bratislavčanov sa podarilo objasniť vďaka ich príbuznému Vladimírovi Dianovi, ktorý oslovil autorku a poskytol jej unikátne fotografie z rodinného archívu Františka Janošku, čo znamenalo obohacujúci doplnok k textu o životnom príbehu jedného z „obyčajných“ obyvateľov mesta. Autorka si zakladá na výsledkoch vlastného bádania, preto ju veľmi mrzí (ako zdôrazňuje v texte), keď niekto z iných autorov „zabudne“ uviesť prameň, odkiaľ informácia pochádza. Ide o etický problém, no možno aj o literárnu krádež.
