Vyhľadávanie
Psy sú možno takými dobrými priateľmi človeka aj preto, že nerozprávajú a umožňujú nám oddýchnuť si od takých spoločníkov, ktorí, naopak, ústa ani nezavrú. Psy vyjadrujú vlastné pocity iba správaním a dovolia nám, aby sme si ho vysvetlili po svojom. Potvrdzuje to hneď prvá kapitola románu Prechádzky so psami talianskeho spisovateľa Gianfraca Calligaricha, ktorý v preklade Stanislava Vallu vydalo občianske združenie Laputa v projekte Literárna bašta. Ľudia v debate medzi sebou rozoberajú povahu psov a mačiek a rozhodujú sa, komu by dali prednosť. Z názvu románu vieme, koho má radšej Calligarich, čo potvrdzujú všetky ostatné kapitoly.
Slovenskí čitatelia majú možnosť prečítať si aj ďalšie dielo spisovateľa, Posledné leto v meste, čo im poskytuje ešte plnší čitateľský zážitok. Romány predstavujú dve podoby toho istého životného príbehu. Prvý je o jeho začiatku, druhý o záverečnom bilancovaní. Oba hovoria o mladom spisovateľovi, ktorý prichádza z Milána do Ríma, aby už natrvalo zostal v zajatí jeho čara, v ktorom sa krása a príťažlivosť mieša s ľahostajnosťou a cynizmom veľkomesta. V Prechádzkach so psami sa pri ťažkých začiatkoch v Ríme už nehovorí o flámovaní s kamarátmi, ale o skromných podmienkach života mladého manželského páru v dome číslo 7683. Pribudla spomienka na novinársky kurz v Urbine, kde sa rozprávač zoznámil s mladou predavačkou, ktorá sa takisto chcela stať novinárkou. Stala sa pre neho „dievčaťom lesov a mora“, aby sa neskôr stala fotografkou, keď sa najprv za svoju známosť vydala, presťahovala sa do Ríma, porodila mu dcéru a keď sa on rozhodol, že sa stane spisovateľom, prijala to s odmeraným pokojom: „Myslím, že robíš dobre. (...) Ty nie si stavaný na to, aby si mal rodinu. Ty si ustavične na úteku a na úteku aj umrieš. Len sa usiluj posielať peniaze.“ Malá dcéra zostávala s matkou v dome číslo 7683. Budúci spisovateľ si zas nachádza iný skromný byt a musí si hľadať aj nové zamestnanie, lebo dopisovanie do milánskeho týždenníka sa skončilo. Zachráni ho kamarát komunista, ktorý mu v liste odporučí, aby sa uchádzal o miesto v komunistickom týždenníku Vie Nuove. Tam si zarába na živobytie, aby dokončil román, ktorý mu však nikto nechce vydať. Znovu zasahuje kamarát z Milána a sprostredkúva mu stretnutie so známou spisovateľkou, ktorá sa v knihe objavuje len pod vlastným menom Natalia. Tí, ktorí čítali Posledné leto v meste, z doslovu vedia, že ide o Nataliu Ginsburg, ktorej sa román veľmi páčil, presvedčila významného vydavateľa, aby knihu uverejnil, ba dosiahla aj to, aby ďalší známy spisovateľ, gróf Guido Piovene, pozval autora na večeru po udelení Ceny za nevydaný román. Pamäť je epizodická, čo sa premietlo aj do podoby textu. Jednotlivé kapitoly zachytávajú krátke úseky minulosti, kde sa podrobný popis prostredia spája so stručným zhrnutím dôležitých zvratov v živote spisovateľa. Kadenciu rozprávania charakterizujú opakujúce sa slovné spojenia ako „rieka tohto mesta osudovo plynie nocou“ alebo „dievča lesov a mora“, pričom jednotlivé obrazy ukončujú krátke menné vety typu: „Asi takto ich život v dome číslo 7683“, „Takto jeho život v Urbine“, „Toľko k tým z Vie Nuove“. Tie dodávajú výpovediam pečať konečnej bilancie, po ktorej sa už čaká len na definitívny koniec. Potvrdzuje to záver knihy, keď ani po desiatich rokoch od jej smrti nevie zabudnúť na posledný bozk so svojou láskou, privolá psíkov a vykročí po nábreží „rieky osudovo plynúcou nocou“, lebo si je istý, „že skôr či neskôr ho bude čakať niekde pri rieke“.
