Citát: „Pripomínaš mi ženy z príbehov Charlesa Bukowského.“ Vendo, str. 51
Fakt si nemyslím, že je to kompliment, hoci by chcel byť. No v tejto jednej vete sa skrýva jediná silná stránka knihy Marka E. Pochu Kontakt: Záhuba prichádza z nebies. Nepliesť si s kultovým Kontaktom od Carla Sagana, toto je iná liga. Nižšia.
Mark E. Pocha vlani osviežil žánrové vody vydareným brakom Krajina kanibalov. Cielene napísaný B-čkový krvák bol niečím novým na našej scéne a autor sa rozhodne zapísal do širšieho podvedomia. V tom užšom už bol vďaka románu Semester zakomplexovaného sviniara, ktorý vydal pod svojím civilným menom Marián Kluvanec. V Krajine je jeho hlavnou témou stret s neznámym novým svetom (amazonskou džungľou) a násilie. V Semestri je to stret s neznámym novým svetom (vysokoškolského života) a sex.
V Kontakte tieto témy spája. Stret s niečím novým je utlačený do úzadia a využitý len v rámci nevyhnutného minima. Dominuje práve spomínaný sex a násilie. Asi už tušíte, čo bude problém Kontaktu. E. Pocha sa v ňom už opakuje.
Trojica tridsiatnikov (Vendo, Džony a Dominik) si chce oddýchnuť od svojho bežného života a komplexov. Tak sa vydá na Horehronie, zbalí trojicu dvadsiatničok (Teka, Nika, Mary) a rozhodnú sa stráviť na chate víkend plný drog, alkoholu a sexu. No v noci ich príde navštíviť banda mimozemšťanov.
Autor v doslove píše, že Kontakt je príbeh nie len o kontakte s mimozemšťanmi, ale aj o kontaktoch medzi ľuďmi. Do istej miery je to pravda. Dáva si záležať na vykreslení postáv, ich motivácii, i vnútorných pochodov, ale nakoniec jediným kontaktom medzi nimi je sex, duše ostanú uzavreté. Lebo na iné spojenia neostane čas. Väčšina postáv je totiž určená na popravu.
V hororoch je to tak; bojíme sa, keď nám autor predostrie nejakú zvláštnu, desivú víziu (ako je to aj v znovu aktuálnom románe Stephena Kinga To), alebo sa bojíme, keď si obľúbime postavy, a ony sa ocitnú v ohrození. Kontakt sa pokúša o to druhé. Realisticky vykresľuje svojich hrdinov v nádeji, že si ich čitateľ obľúbi. Problémom je, že časť z nich, hlavne tú mužskú, tvoria nesympatickí slizkí úchyláci, ktorí by v reálnom živote každú rozumnú ženu odplašili jediným rozhovorom. Hlavne Vendo, ktorý je prototypom človeka, ktorý zaviazol v puberte a tvrdohlavo odmieta dospieť. Na tom by nebolo nič zlé, ale robí to spôsobom, ktorý je nepríjemný. Navyše ním nakazí aj svojich priateľov. Čo dosť vypovedá aj o ženských postavách, ktoré balansujú na hrane plochých klišé. Rebelka Tea rebeluje len na oko, aby naštvala rodičov, inak je priemerná pipka. Jej kamarátky sú spočiatku slušnejšie a utiahnutejšie a Nika sa naoko tvári ako tá rozumná, ale keď dôjde na lámanie chleba, nie je iná. Mary je iná, ale aj tak to nepomôže. Všetky charaktery sa nakoniec nechávajú ovládnuť emóciami a pudmi. V hororoch je to bežné, ale funguje to pri tínedžeroch, nie pri tridsiatnikoch. Dialógy medzi nimi sú často realistické, i tam však nájdeme momenty, kde ich do konania tlačí vôľa autora, a nie ich vlastné motivácie.
Na horor, to kvôli čomu Kontakt vznikol, dôjde až v poslednej tretine. Prvé dve sú práve spomínanou štúdiou narušených moderných charakterov. Keby ostalo pri tom, kontakt mohol byť naozaj zaujímavým románom. Vďaka E. Pochovej snahe o plastickosť natrafíme na zaujímavé vnútorné rozpoloženia i dilemy. Postavy sa chcú vyvíjať, ale autor im to zakáže. Pritom by bolo zaujímavé sledovať, kam by ich vzťahy dospeli, alebo ako by dopadol ich návrat do bežnej reality. Kniha, v ktorej by sme mohli sledovať, ako sa tieto postavy dlhší čas vyvíjali, by bola rozhodne zaujímavou sondou do života mladého človeka na dnešnom Slovensku. Ale to už zaváňa umeleckými ambíciami, takými tými vysokými, a tým sa E. Pocha z princípu vyhýba. Tak dôjde na útok mimozemšťanov, krv, násilie a ďalší sex.
Tam, paradoxne, autor zlyháva najviac. Atmosféru nebudoval, hrozba tajomného nebezpečenstva bola spomínaná fakt len okrajovo a nenápadito. Keď sa začne vraždenie, je dej predvídateľný a autor siaha po dávno ošúchaných klišé. Navyše, je nekonzistentný aj v tóne. Niektoré scény majú nádych splatterpunkového humoru, iné chcú byť vážnym bojom o prežitie. Postavám nedržíte palce, prajete im smrť. Ale ani mimozemšťania nie sú sympatickým vrahom. Chýba im konzistentná motivácia, ich správanie pôsobí náhodne. Skôr ako reálnou hrozbou sú len autorovým zámerom mučiť svoje postavy. Keď sa o nikoho nebojíte, ani nikomu nedržíte palce, z hororu sa stane nuda. Na skutočnú hrôzu dôjde až v epilógu.
Kontakt je nekonzistentná kniha. Autor v nej nasilu tlačí svojich hrdinov do situácií, ktoré vyhovujú jemu. Motivácie nefungujú a ku koncu zlyhávajú úplne. Z celého Kontaktu kričí samoúčelnosť. Ako horor to zlyháva na príliš dlhom rozbehu, príliš rýchlom závere a hromade žánrových klišé. Ako obraz medziľudských vzťahov to nefunguje, hlavne pre absenciu vývinu charakterov a ich plochosti.
Je to škoda. Krajina kanibalov bola tiež plná násilia, ale nepôsobilo samoúčelne. Nechutnosti tam išli ruka v ruke s napätím, postavy sa správali viac-menej logicky a aj antagonisti mali jasné ciele. Bol to jednoduchý horor o kanibaloch. Priamočiarejší a vďaka tomu koherentnejší.
Kontakt je pravý opak. Rozbieha sa priveľa smermi. Mohol by byť charakterovou štúdiou, xenofóbnou metaforou, zrkadlom ľahkovážneho životného štýlu, vyvražďovačkou alebo príbehom o lovecraftovskej hrôze. Nie je ani jedným, lebo ničomu z toho sa autor nevenuje poriadne, okrem zobrazení sexu a násilia. Zdá sa, že napísať nepodarené a zvrhlé porno bolo pre neho dôležitejšie, ako vytvoriť dobrý horor.
Pritom je to škoda. E. Pocha má stále skvelý, svižný a realistický štýl, pokiaľ sa neusiluje byť poetický, vtedy z knihy cítiť umelosť a štylizáciou. Prináša tiež niekoľko zaujímavých scén či postrehov. Cítime, že by mohol byť veľkým a silným autorom. Prečo ním však nie je? Prečo Krajina kanibalov pôsobí popri Kontakte ako šťastná náhoda?
Odpoveď je opäť v epilógu a autor ju vlastne rozpráva na každej svojej besede. Píše v „rauši“, píše pod náporom zbesilej inšpirácie. Buď knihu dopíše vtedy, alebo nikdy. Na jeden záťah. Potom je pre neho dielo hotové. Pracuje skôr intuitívne, nie premyslene, remeselne. A to je problém. Kontakt mal potenciál, ale v úsilí o divoké autorské gesto bol zahodený nepremysleným písaním. Možno, keby ho autor odložil po „rauši“ do šuflíka, vrátil sa k nemu po nejakom čase, a skúsil vybrúsiť hrany, vystúpil by z vlastného tieňa. Takto máme knihu, ktorá mohla byť radšej poviedkou. Lebo presne tak Kontakt pôsobí, ako umelo natiahnutá poviedka. Neinovatívna, nezábavná, priemerná a vo svojom finále nudná.
Skalných E. Pochových fanúšikov poteší, pretože tí ho nečítajú pre druhé plány, ale pre naturalistické opisy a ľahký štýl. Tieto jeho dve najsilnejšie stránky sa však rýchlo vyčerpávajú. Pokiaľ nevyhodí výhybku a neskúsi svoju tvorbu ozvláštniť alebo viac premyslieť, stane sa E. Pocha naším najznámejším undergroundom. Nie preto, že by bol naozaj taký šokujúci a nechutný, ale preto, že čitateľov začne nudiť svojou monotónnosťou.
Juraj Búry
