Vyhľadávanie
Hneď v úvode svojej najnovšej knižky Jana Plauchová obhajuje svoje estetické rozhodnutie. Rozhodla sa totiž, že v Druhej planéte bude technológia pripomínajúca uplynulé desaťročia kozmického výskumu. Obrovské počítače, malé obrazovky, spínače a prepínače. Žiadne hologramy, ploché obrazovky alebo miniatúrne zariadenia. Hranaté veci vydávajúce hlasný škrabot hard diskov. Retrofuturizmus, ale nie ten 50. a 60. rokov, ale rokov osemdesiatych. Ide čisto o estetickú otázku, technológia, respektíve jej estetika a úroveň, má v knihe minimálny vplyv na dej. Ale je to symptomatické, lebo Plauchovej rozhodnutie nepriamo upozorňuje čitateľa na to, akú knihu dostane do rúk.
Druhá planéta je kniha o ťažkostiach výskumu Venuše i jej možných tajomstvách. Do toho Plauchová vložila vlastnú zápletku týkajúcu sa insomnie. Tá je medzi slovenskými autormi špekulatívnej fikcie mimoriadne obľúbená, len som doteraz nepochopil prečo. Avšak od autorky to bol dobrý ťah, lebo inak veľmi tradičné, skoro až nezaujímavé a neinovatívne sci-fi ozvláštnila.
Ale aby ste ma nepochopili zle, Druhá planéta je zaujímavá. Len v širšom kontexte žánru nám nič nové nepovie. Vedci skúmajú planétu, na ktorej neexistuje život, podmienky sú viac ako nevhodné, ale napriek tomu sa tam objavia ruiny mesta. Skúsený čitateľ vie, kam to celé smeruje. A ak by aj váhal, utvrdia ho náznaky hneď v úvode – Venuša by mohla mať podnebie podobné Zemi (za istých okolností), jeden z hrdinov je klimatológ zaoberajúci sa znečistením a druhý je fascinovaný postavením Venuše v kultúre ľudí. Aj starovekej. Ešte stále netušíte, v čom je pointa?
Tak vám to ani nepoviem, možno patríte medzi tých, ktorých Druhá planéta naozaj prekvapí. V takomto príbehu je akákoľvek nová zápletka vítaná, lebo dodáva nové otázky i nebezpečenstvá.
A teraz z iného konca. Druhá planéta je čistokrvné sci-fi – kniha, ktorá je vlastne myšlienkovým experimentom autora, kniha, ktorá reaguje na aktuálne vedecké problémy cez metaforu fikcie. Nič nové v literatúre, ani v slovenskej, ale vždy to poteší.
Román nie je tak úplne oddychovou knihou, je náročnejší. Plauchová vie skvelo opísať vedecké aspekty jej zápletky, vie vybudovať dobrú záhadu (vážne by som si prijal od nej čítať čistokrvnú detektívku). Vie vybudovať postavy. No je slabšia rozprávačka. Jej postavy sa nevyvíjajú, ale v tomto type príbehov to ani nie je treba. Nemá cit pre rytmus a vývin príbehu, ale vie dobre opisovať dej a akciu. A vybudovala si už cit pre mieru alebo už počúva svojich editorov. Oboje je bod k dobru, lebo to bola asi jej prvá kniha, pri ktorej som nemal pocit, že je plná blokov zbytočného a nevhodne umiestneného textu, ako bolo tomu pred tým.
Možno okrem záveru, kde namiesto vyvrcholenia dostaneme skoro až detektívne rozuzlenie, len vysvetľovanie zápletky trvá zhruba posledných päťdesiat strán, čo je trochu únavné. Navyše otvára dvere novým, omnoho zaujímavejším príbehom, ktoré asi Plauchová nenapíše, lebo nie je autorka takého druhu fikcie (no rád sa nechám prekvapiť...).
Ako to zhrnúť? Druhá planéta je klasické sci-fi, ktoré poteší fanúšikov žánru, je vypointovaná, chytrá. Autorka postupne odstraňuje svoje slabiny, dobre sa to číta. Len z hľadiska príbehu to škrípe – Druhá planéta nemá jasného hrdinu a posledné strany sa dosť vlečú. Inak výhradu nemám. Autorka píše o niečom, čo by malo zaujímať širšiu čitateľskú obec, ale zvolila formu, ktorá je určená len istej skupine. No tá bude veľmi spokojná. Je to sci-fi ako zo starej školy a jeho zlatého veku. So všetkými plusmi i mínusmi, čo k tomu patria.
