Vyhľadávanie
Profesorka Marta Součková, pôsobiaca na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, sa predstavuje svojou novou monografiou, zloženou zo siedmich samostatných interpretačných portrétov. Monografia P/r/ózy po roku 2000 je uvedená „programovou“ časťou s výstižným názvom Namiesto úvodu a v závere je rámcovaná podobnou, ale do určitej miery syntetizujúcou časťou Namiesto záveru.
Tajomstvom je pre mňa neobvyklý názov monografie – treba z neho aspoň čiastočne vylúčiť spoluhlásku r, ktorá je medzi dvomi lomkami? Neviem, ale ak by mala monografia o súčasnej slovenskej próze aj druhý, trochu ironický význam (Pózy) po roku 2000, tak by som to len ocenil. Ale asi sa mýlim.
Marta Součková je významnou slovenskou literárnou vedkyňou a literárnou kritičkou, ktorá sa už niekoľko desaťročí azda najintenzívnejšie zo slovenských literátov venuje problematike súčasnej slovenskej prózy. Za roky svojho pôsobenia v pedagogickom procese, ale aj v kontexte slovenského literárneho života si vypracovala precíznu a pre ňu typickú metódu, založenú na detailných analýzach textov, ktoré zhodnocuje najmä funkčne vzhľadom na odhaľovanie významu interpretovaných próz.
Analyzovať súčasnú prózu je veľmi náročné a riskantné. Literárny kritik, aj keď sa usiluje spájať svoj osobný pohľad s pokusom aspoň čiastočne syntetizovať svoje poznatky, sa vystavuje veľkému riziku omylu. Tak to bolo v minulosti a je to aj dnes.
Vo svojej najnovšej monografii sa zamerala na tvorbu autorov, ktorí sú, samozrejme, výsledkom jej výberu a spája ich čas debutu – všetci debutovali po roku 2000 (Víťo Staviarsky, Richard Pupala, Maroš Krajňak, Jana Beňová, Ondrej Štefánik, Ivana Dobrakovová a Michaela Rosová) – a tak trochu aj východoslovenský región.
Súčasná próza je veľmi pestrá, píše veľa autorov a je len ťažké hodnotiť jednotlivé texty z hľadiska ich estetických či filozofických špecifík, takže asi je celkom logické, že aj Marta Součková uprednostňuje tematologické základy analyzovaných textov. Texty chápe vo všeobecnosti ako polysémantické, uvažovanie o nich ako nekončiacu sa diskusiu a uvedomuje si „parciálnosť a istú nedostatočnosť svojich interpretácií“. (s. 10)Tematologické analýzy a interpretácie sú v súčasnej literárnej vede veľmi moderné. Predsa si však myslím, že literatúra je na čítanie a nemala by sa čítať ako rébus, netreba interpretovať každú maličkosť, pretože v takom prípade môže uniknúť celok. Napríklad, či analyzovaný a interpretovaný text má umeleckú úroveň a či je čitateľný aj bežným čitateľom. Či texty prinášajú aj skutočnú radosť z čítania. Uvedomujem si, že asi pobúrim niektorých súčasných literárnych recenzentov, ale to je už ich vec.
Nechcem však tým kritizovať predložené texty Marty Součkovej; myslím si, že ak už nebudú analyzované a interpretované texty podnecovať k opätovnému čítaniu, určite budú v budúcnosti veľmi dôležitým výskumným materiálom pri možnej tvorbe literárnych dejín. K literárnym dejinám, ktorých jadrom by bola súčasná slovenská próza, je však ešte veľmi ďaleko a budúcim literárnym historikom túto prácu nezávidím. Najmä ak si uvedomím, že autorov, ktorých prózy by bolo možné analyzovať a interpretovať, je ohromné množstvo a asi dnes ani neexistujú všeobecnejšie „akceptovateľné“ kritériá, podľa ktorých by mala nastať prvotná selekcia.
Verím, že moje dosť všeobecné poznámky nebudú chápané zle. Obdivujem detailnú prácu Marty Součkovej s textami aj ich následné interpretovanie. Čitateľ, ktorý aspoň čiastočne pozná analyzované texty, ľahko zistí, že sa v analýzach a interpretáciách Marty Součkovej nachádza aj nemálo syntetizujúcich postrehov, ktoré sa určite nestratia.
Kladom predloženej monografie je aj jej diskurzívnosť. V knižke sa nachádza veľa citácií z pera súčasných literárnych, najmä mladých kritikov, ktoré túto diskurzivitu potvrdzujú, a potvrdzujú aj veľkú rozhľadenosť autorky monografie v priestore súčasnej slovenskej prózy.
Zo všetkých syntetizujúcich postrehov Marty Součkovej vyberám len jeden, s ktorým úplne súhlasím, jemne jej názor parafrázujem a dúfam, že som nezmenil jeho obsah. „V próze po roku 2000 sa postavy čoraz častejšie dostávajú do zložitých intímnych vzťahov, komplikovaných neraz emóciami k tomu istému pohlaviu, čoraz častejšie sa nedokážu ukotviť, nájsť si svoj priestor, svoju ,vlastnú izbu‘.“ (s. 201) A už len dodávam, že tých problémov majú ľudia dnes oveľa viac, ako len problémy v intímnych vzťahoch medzi mužom a ženou. Autorka recenzovanej monografie o tom veľmi dobre vie a ja jej prajem, aby s takou zanietenosťou, akú naznačila vo svojej poslednej práci, aj naďalej odhaľovala zákutia slovenskej prózy; určite je to záslužná práca.
Marta Součková: P/r/ózy po roku 2000
Fintice: FACE, 2021
