Vyhľadávanie
Publikácia Modernizácia kritikou Vladimíra Barboríka a Magdaleny Bystrzak je venovaná Jánovi E. Borovi, Michalovi Chorváthovi, Jánovi Igorovi Hamaliarovi a Alexandrovi Matuškovi, štyrom kritikom v medzivojnovom období, pričom „[v] prípade Jána E. Bora, Michala Chorvátha a Alexandra Matušku ide o čas tvorivých a publikačných začiatkov a u Jána Igora Hamaliara o celok predčasne uzavretého kritického diela.“ (s. 9)
Kniha rekognoskuje slovenskú literárnu kritiku vybraných reprezentantov od konca 20. rokov a v 30. rokoch 20. storočia, ktorí „mali v čase svojich kritických začiatkov podobný zámer. Chceli ovplyvniť slovenskú kultúrnu prítomnosť a formovať budúci kultúrny vývin. Každý z nich prišiel s odlišným návrhom na zmenu, s inou modernizačnou stratégiou.“ (s. 141) Zároveň však autori publikácie pripomínajú, že „kritických aktérov medzivojnového obdobia nemožno redukovať na štyri mená“. (s. 13) Tvorba Jána Igora Hamaliara ako čechoslovakistu, Michala Chorvátha hľadajúceho archaické zdroje modernizácie, Jána Elena Bora pracujúceho s modernizáciou ako imitáciou a Alexandra Matušku nachádzajúceho hodnoty modernej kultúry sa tu stáva ukážkou toho, ako môže vplývať na postoje vedcov a umelcov história, aktuálna politická situácia, fungujúca (alebo „predpísaná“) ideológia a ako sa predstavené osobnosti ocitali medzi kultúrou a politikou či domovom a cudzinou. V knihe autori porovnávajú, skúmajú a uvádzajú názory aj iných literátov na vklad zvolených kritikov do slovenskej kultúry vymedzeného obdobia.
Ján Igor Hamaliar, ktorý v roku 1929 knihou Hlasy nášho východu spôsobil rozruch, mal najkonkrétnejšiu predstavu modernizácie, no zároveň „[b]ol ochotný ísť až do krajnosti a kriticky spochybniť aj samotnú existenciu slovenskej literatúry.“ (s. 43) Michal Chorváth ako člen skupiny R10 (publikujúci básne v 30. rokoch pod pseudonymom Pavel Klokoč) osobitne zaujal esejou Otrávená generácia (1932). Text obsahoval polemiku najmä s niekdajšími čechoslovakistami, pričom „[k]ritika tejto ideológie (...) Chorvátha neviedla k izolácii od Čechov a ich kultúry.“ (s. 74) Autori Modernizácie kritikou historiograficky mapujú jeho postoje k viacerým súčasníkom našej aj inonárodnej literatúry a k ich dielam, skúmajúc možnosti ďalšieho vývinu. Ján Elen Bor (aktívny najmä v 30. rokoch ako kritik, básnik, prozaik, esejista a prekladateľ) svojimi úvahami smeroval k filozofickým a ideovým témam. Jeho tri knižné publikácie boli podrobené ostrej kritike a dočkali sa silnej polemiky. Autori túto kauzu popisujú v širokých česko-slovenských literárnych vzťahoch a v historickom i kultúrnom kontexte i v Borovom zameriavaní sa na „konflikt medzi spiritualizmom a materializmom“. (s. 98) Pri Alexandrovi Matuškovi „[n]ajnápadnejšou črtou (...) kritického gesta z tridsiatych rokov bola negácia“ (s.117), pričom niekedy aj „áno“ malo uňho nádych irónie a zveličoval nedostatky. Autori podotkli, že Matuškovi išlo o provokáciu s cieľom dostať veci do pohybu. Mal zámer „vytvoriť nový, moderný základ národnej kultúry“ (s. 118). Slovenský historizmus vnímal ako prekážku, ktorá „nedovoľuje Slovákom slobodne myslieť a deformuje ich žitú prítomnosť“. (s. 121) Barborík a Bystrzak si všímajú hĺbku kritikových textov o kultúre a literatúre, uvádzajú, že pre Matušku nebolo dôležité len to, čo sa číta, ale aj to, ako sa číta a ako čitateľ a kritik pristupuje k textu. „Realizoval autorskú predstavu moderného kritika a naplno uplatňoval osobnú slobodu – neprispôsoboval sa prostrediu, chcel ho prispôsobiť sebe.“ (s. 128)
Modernizácia kritikou Vladimíra Barboríka a Magdaleny Bystrzak je tak „povinnou učebnicou“ pre literárnych kritikov a súčasne slúži ako istá obhajoba toho, o čom sa v súčasnosti hovorí, teda že odborná literárna kritika má byť súčasťou literárnej vedy.
