Po výhre Mariana Kotlebu v župných voľbách v roku 2013 sa na Slovensku rozmohol nový šport. Skupiny umelcov, aktivistov a intelektuálov z hlavného mesta naštartovali autá a vyrazili do regiónov. Traumatický šok, spôsobený víťazstvom fašistu v povstaleckom kraji, pretavila spoločenská elita do zvýšeného záujmu o rôzne kúty našej krajiny.
Hlavná otázka tých výjazdov znela: sú Kotlebovi voliči nenapraviteľní extrémisti, podobne ako on nadväzujúci na temné prúdy našej histórie? Alebo sú to len oprávnene frustrovaní ľudia, o ktorých sme pridlho prejavovali len málo záujmu, a teraz týmto zúfalým krokom kričia „stačilo!“?
Odpoveď hľadáme dodnes. Formou sú diskusie, premietania, divadelné predstavenia, priestorom zas školy, kultúrne domy, často aj krčmy a námestia. Medzi divákov občas zavítajú vyholení mládenci v zelených tričkách, častejšie však fungujúce partie miestnych nadšencov, ktorým osud vlastných obcí nikdy nebol ľahostajný.
Andrej Bán, oceňovaný fotograf a reportér, patrí k hlavným organizátorom týchto spanilých jázd. Aj jeho zásluhou si získali spoločenský kredit. Bán po krajine putuje dlhodobo, Revúca či Svidník na jeho mentálnej mape existujú desaťročia. Empatické rozhovory s miestnymi sú preňho bytostnou formou poznávania sveta. Dokladuje to aj jeho aktuálna kniha zozbieraných reportáží, ktorá vyšla v edícii Prekliati reportéri vydavateľstva Absynt.
Už v úvode sa vyjaví silná stránka Bánovho rozprávania. Presvedčivo prepája osudy miest a obcí s príbehmi jednotlivcov, ktorí v jeho knihe ožívajú, aby čitateľa previedli trápeniami svojho chotára. Autor to zvláda úsporne, vycvičený rozsahom printových periodík. Stačia mu dve-tri vety a pred nami zrazu stojí drevorubač Števo Pôbiš z Balogu, výtvarník a farár Öcsi z Čiernej nad Tisou, alebo skrivodlivo odsúdený sociálny pracovník Cyril Dunka zo Žehry.
Ich príbehy sú často smutné, niekedy humorné, občas banálne, no takmer nikdy nie samoúčelné. Pre Bána sú aktérmi a zrkadlami zároveň, históriu svojho miesta aktívne utvárajú, no v rovnakom okamihu bezmocne odrážajú neúprosnú logiku dejinných pohybov, ktoré ich presahujú. Ako ľudia v Slemenciach, obci nezmyselne rozseknutej medzi Slovenskom a Ukrajinou. Vymyslia síce, ako poslať tajnú správu v rozrezanom zemiaku na druhú stranu hranice, aj z pohraničníkov si občas vtipne vystrelia, no samotný fakt bolestivého rozdelenia obce musia desaťročia iba znášať.
Bizarné postavičky typu Mikuláša Varehu, ktorého slon dal knihe meno, si podávajú ruky s Petrom Breinerom a Petrom Župníkom, umelcami svetového formátu, ambivalentného vzťahu k domovine a ešte rozporuplnejšieho vzťahu domoviny k nim. Vnímame ich vrásky, drobné gestá aj tresnutia do stola, najmä však výraz okolia, ktoré ich formovalo a ku ktorému sa vzťahujú.
Bán je rozprávač a vie, že silný príbeh potrebuje živých hrdinov. Z mozaiky ľudských príbehov skladá portrét krajiny.
Práve tu tkvie jeden z paradoxov Bánovej knihy. Jeho rozprávanie o Slovensku je uveriteľné tým, ako krajinu zaľudnil, no jeho alarmujúcim posolstvom sú práve zničujúce dôsledky jej vyľudnenia.
Regióny, po ktorých putuje, sú opustené, vymreté. Píše o Gemeri, Zemplíne či Spiši, a my vidíme ošarpané brány skrachovaných obchodov, skorodované ploty rozkradnutých fabrík, vyprázdnené činžiaky a rodinné domy, ktorých pôvodné obyvateľky a obyvatelia dnes opatrujú rakúskych seniorov, šoférujú nórske autobusy, študujú na českých univerzitách, alebo vypĺňajú tabuľky v servisných centrách Bratislavy.
Vyhnanie Maďarov aj Čechov, vyvraždenie Židov, odsun Nemcov, opakované emigračné vlny úspešných aj diskriminovaných, útek mladých. To všetko sa podpísalo na vykradnutej duši regiónov. Bán stretáva posledných mohykánov, zapálených donkichotov, ktorí to ešte nevzdali, ktorí stále bojujú, hoci osamotení. Niektorí si, tak ako Jožo Kratochvíla, svojpomocne postavili zrub a praktizujú dobrovoľnú skromnosť, iní zas, ako Lukáš Marhefka, držia pri živote miestne noviny. Putá medzi nimi sú však stále voľnejšie.
Slovami jedného z Bánových priateľov, po všetkých tých emigráciách je duch týchto miest taký riedky, že pripomína vzduch. Autor nám donaha odhaľuje jednu z najväčších tráum súčasného Slovenska – vyľudnenie celých oblastí.
Smutnou súčasťou knihy sú rozpravy o spľundrovanej prírode. Holoruby, chemické postreky v lese, zregulované rieky a polia plné monokultúr sa nedajú prejsť mlčaním.
Bán sa však nevyhýba ani tým, ktorí tento stav krajiny tolerujú, alebo sú zaň priamo zodpovední. Bizarné poľovnícke rituály, mocní mladíci, ktorí v maskáčoch osedlali lesné džípy a štvorkolky, detektoristi rabujúci vojenské pamätníky, súkromné bezpečnostné firmy, terorizujúce v mene grófky Roškovej malých farmárov. Vzduchom lietajú sekery, pištole, konexie.
A predsa, nič z toho nie je také desivé ako Bánova výpoveď o policajnej brutalite a spoločenskej ľahostajnosti voči Rómom. Spomedzi všetkých prípadov vyčnieva smrť Karola Sendreia z Magnezitoviec.
Po konflikte, ktorý mal Sendrei s miestnym starostom, ho v júli 2001 spolu s jeho synmi predviedli na policajnú stanicu v Jelšave. Už prvá bitka spútaných Rómov si vyžiadala ich lekárske ošetrenie. Skutočné peklo však začalo až po prepustení z nemocnice. Policajti Karola previezli na stanicu v Revúcej, kde ho pripútali k radiátoru a systematicky mučili do ranných hodín. Údermi, skákaním po hrudi a kopancami do hlavy. Pred očami synov.
Súdny znalec, ktorý vraj vykonal tritisíc pitiev, označil devastáciu Sendreiovho tela za výnimočnú. Siedmi predstavitelia štátnej moci, strážcovia zákona a poriadku, muži vycvičení, ozbrojení a živení z našich daní, bezbrannému človeku odtrhli žlčník, pomliaždili pečeň aj slezinu, natrhli osrdcovník, poškodili dutinu lebečnú, zlomili sánku, hrudnú kosť a osemnásť rebier. Karol Sendrei skonal ráno, v kaluži studenej vody, ktorou ho oblievali.
Hnev spojený s odhodlaním meniť veci k lepšiemu, ktoré v spoločnosti zavládli na jar 2018 po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, sú pochopiteľné a oprávnené. Obávam sa však, že kým vo väčšine občanov Slovenska nevyvolá podobné emócie aj ponižovanie či vraždy ľudí z okraja spoločnosti, párijov, s ktorými sa nedokážeme tak ľahko emocionálne stotožniť, cesta k slušnému Slovensku nebude úspešná.
Andrej Bán napísal knihu, ktorá patrí na rovnakú poličku ako Medzi Slovákmi od Martina M. Šimečku, Slovensko v 20. storočí od Ľubomíra Liptáka, alebo hoci aj Rivers of Babylon Petra Pišťanka a Mäso. Vtedy na východe Arpáda Soltésza. Síce sú iné žánrom, každá z nich však presvedčivo odkrýva rôznorodé zákutia duše našej krajiny a ľudí, ktorí ju obývajú.
A vydavateľstvo Absynt, už dnes kultové, možno práve Bánovým sprievodcom otvára novú kapitolu. Kým doteraz nás učilo najmä čítať kvalitné reportáže o cudzích krajoch, dnes nás začína viesť k tomu, aby sme ich viac písali aj o Slovensku.
Ondrej Gažovič
