Slovenské nové podivno?

Možno je to banálna otázka, pre čitateľa značne nepodstatná. Dôležitý je štýl a príbeh, nie? Nuž, nie úplne. Žánre majú okrem rekvizít v sebe zakódované aj témy a očakávania späté s ich čítaním. Keď siahnem po sci-fi, predpokladám, že budem žasnúť nad futuristickou technológiou, tajomnom kozmu alebo si lámať hlavu nad vedeckým problémom a sledovať, ako ho hrdinovia vyriešia. Pri fantasy zase čitateľ môže očakávať podnety dráždiace fantáziu, rozprávkové motívy a mýtopoetický príbeh. Čo čakať od Šerosvitu, keď obsahuje oboje? A ako ho spätne interpretovať a hodnotiť?

Ako autorka uvádza v promo kampani ku knihe, ide o príbeh s prvkami rozprávky. Okrem toho je tam značná dávka sci-fi, ale aj fantazijného mysticizmu. Výsledný text má blízko k prúdu new weird – nové podivno. Je to subžáner, s ktorým ako čitateľ či hodnotiteľ nemám priveľa skúseností, no nie je mi ani úplne cudzí. Juraj Malíček v knihe Popkultúra: Návod na použitie píše o ňom nasledovné: „New weird je relatívne novým pojmom, viaže sa však na fantasy a pokúša sa redefinovať ju na celkom nových základoch, odmietajúc tolkienovskú i howardovskú fantasy ako čosi prežité a vyčerpané. New weird je literatúrou kreovania a predstavovania nových svetov, ktoré nie sú ničou metaforou, ničou utópiou, ničou antiutópiou. Svety new weird sú autonómne paralelné fiktívne reality, ktoré sa bez tej našej pokojne zaobídu. Nejde v nich o súboj dobra a zla, nikam sa neputuje, len sa tvorí paralelná realita budiaca dojem úplnej funkčnosti, realita, v ktorej neexistuje ani veda, ani mágia v tom zmysle slov, ako ich poznáme, ale ich vlastná symbiotická verzia.“ (str. 123 – 124) V tomto kontexte Šerosvit nie je ani new weird. V knihe sa putuje, dá sa chápať aj ako metafora a rozhodne pôsobí antiutopisticky. Ak však k nejakému žánru má blízko, tak k tomuto.

Aby bolo jasné, o čom píšem, v krátkosti zhrniem dej. Gerda a jej brat Kay žijú so svojimi (v texte neprítomnými) rodičmi – vedcami v observatóriu na vrcholku hôr. Ich rodičia v próze nie sú preto, lebo skúmajú dosť závažný problém. Atmosféra Zeme zhustla natoľko, že neprepúšťa žiadne slnečné svetlo, čo viedlo ku globálnej zime a večnej tme. Kay jedného dňa v tej tme zmizne a Gerda sa ho rozhodne hľadať pomocou čarov ich opatrovateľky a jej vlastnej tajomnej schopnosti. Hneď na začiatku je jasné, že ide o variáciu Andersenovej Ľadovej kráľovnej (text to sám v sebe priamo priznáva). Gerda však nehľadá kráľovnú, ale rovnako mýtickú bytosť, zvanú Astronóm. Ten je schopný svojimi vedomosťami vyriešiť drvivú väčšinu jej problémov. Nechcem veľmi prezrádzať, ako sa kniha skončí, len že zájde na dosť nečakané miesta, načne zaujímavé témy, ale ortodoxného scifistu určite nenadchne. Zjavný sci-fi problém je riešený, ak vôbec, prostredníctvom mysticizmu.

Próza sa pomerne rýchlo zmení na mýtus, takmer až v pravom slova zmysle, o putovaní za poznaním a stratou nevinnosti, o dospievaní a všetkom tom, čo k dobrej literatúre pre mládež patrí. Zároveň sa trochu stráca vo vlastnej poetike. Miestami sa motá v kruhoch a opakuje už povedané a videné, zažité a prečítané. Hlavne úvod je pomerne rozťahaný. Niežeby jednotlivé scény a kapitoly boli zbytočné, len by sa miestami hodilo vystrihať zbytočne rozbujnené slová. Dokonalým príkladom je úvodná charakterizácia súrodencov, ktorá nedáva zmysel. Tak isto som si kládol otázku, prečo autorka prepísala celú prvú stranu Tajomstva strašidelného zámku z kultovej série Traja pátrači, keď stačila len podstatná časť citácie. Inak nemám knihe veľmi čo vytknúť, jej poetika ma v skutočnosti nadchla. Záver bol mierne zmätený; niežeby som nevedel alebo nechápal, čo sa dialo, len mi akosi uniká pointa a nie som schopný sa uspokojiť z čítania. Možno je však chyba vo mne alebo v editácii či celkovej dramaturgii knihy, ktorá je zjavne autorským projektom. Každý aspekt bol premyslený, schválený a prešiel kontrolou kvality u autorky, aspoň sa domnievam, a preto je otázne, nakoľko sa pri editácii škrtalo a prepisovalo. Hlavne pri takýchto výrazne umeleckých projektoch s tým majú niektorí autori problém. Tu sme však už na poli špekulácií.

Faktom ostáva, že rozsah 250 strán plus galéria surreálnych ilustrácií, pomalé plynutie textu, monotónna krajina, v ktorej sa púť odohráva, a poetické, no zbytočné odbočky nemusia dobre rezonovať v cieľovej skupine. Tu sa ocitáme na mieste, kde je žáner jedna z rozhodujúco definujúcich kvalít. Pomáha identifikovať či chváliť knihu za jej umeleckú stránku alebo ju haniť za tú „technickú“, ktorá môže narušiť čitateľský zážitok. New weird je menšinový subžáner, ktorý svoj vrchol zažíval pred desiatimi rokmi, v našom jazyku je čitateľovi takmer neznámy. V češtine vyšli jeho zásadné diela, u nás sa stretneme s pár prekladmi Lovecrafta, ktorý ho priamo inšpiruje a... Jediné, čo mi napadá, je kniha Dym Dana Vyletu (taktiež pozoruhodná a mimoriadne pomalá kniha).

Šerosvit je z pohľadu na umeleckú stránku zaujímavý text, ktorý si zaslúži byť čítaný, nie je však dostatočne vyladený, aby poskytol plnohodnotný zážitok. Je to kniha pre náročnejších, ale nie príliš náročných čitateľov. Pre tých, ktorí jedného dňa budú nároční, len do toho bodu ešte nedozreli. Tí skutočne nároční v ňom neobjavia nič nové. Miestami je však skutočne nádherný. Škoda toho „miestami“.