Vyhľadávanie
Názov Sírny kotol poviedkového súboru Karola Horáka ponúka široké interpretačné možnosti: síra v alchýmii predstavuje jeden z troch základných prvkov, asociuje zároveň pekelné sily, čarodejníctvo. Peklo, v ktorom sa Horákove postavy ocitajú, je pritom prekvapivo chladné a triviálne, kotol, v ktorom sa „varia“, je zas naozaj dobre uzavretý. Ich životný pocit korešponduje s obrazom muchy uväznenej vo vákuu medzi dvoma okennými tabuľami (Fakultná mucha). Akokoľvek sa snažia zorientovať vo svojom prostredí, nakoniec zomierajú „izolované od sveta, osamelé, darmo na seba nabrali mimikry rolety.“ (s. 105)
Postavy sa životom pretĺkajú naozaj zdanlivo osamelo: vzťahy medzi nimi sú navonok povrchné, nedostatočné, netaja sa tým, že si nerozumejú – či ide o partnerské nedorozumenia, alebo o generačné neporozumenie detí a ich rodičov. „Hoci Pinka vie o ženách veľa, aj tak vie málo alebo nič. Žije s manželkou dvadsaťpäť rokov, ale často nechápe, prečo sa Viktória neraz nečakane odmlčí a pár dní neprehovorí ani slovo.“ (s. 27) V chaose rôznorodých situácií, ktorými sa potĺkajú, pritom zanikajú ozajstné dôvody konfliktov: čitateľ sa o nich síce v náznakoch dozvedá, no postavy o nich medzi sebou nekomunikujú. V Pánskej chorobe sa Štefan Priehradný, vitálny, sebavedomý major priznáva k problematickým partnerským vzťahom len prostredníctvom sentimentálnej pohľadnice, ktorú zaňho odosiela jeho spolubývajúci. Miriam, dospievajúca dcéra z poviedky Last minute, má problém s budovaním blízkosti s matkou, jej lavírovanie medzi zbližovaním sa a odvracaním je patologické, ústi do útekov a pokusu o samovraždu. Táto extrémna ambivalencia je sčasti nabitá životným deficitom a napriek kvantitatívnej prevahe materiálneho nedostatku je v enumerácii podstatnejší nedostatok emocionálnej či fyzickej blízkosti s rodičom: „Nemám vežu. Nemám laptop. Nemám céderom. Dokonca nemám ani videoprehrávač. Tlačiareň? Nula bodov! Foťák? Iba ak mi ho požičia kamarát. Mám mobil, starú šunku od matky. Mám volkmen, horko-ťažko som ho šlohla v bazári... Nemám otca...“ (s. 59) Miriamine odchody bývajú impulzívne a prekážky, ktoré vzťahu s matkou stavia, absurdné: v spoločnom byte hromadí opustené zvieratá z ulice a ľudí, ktorí si vyžadujú starostlivosť. Pozornosť postáv sa tak odkláňa od vzájomnej problematickej väzby a zároveň sa ešte väčšmi zvýrazňuje chladná racionalita, s ktorou Miriam pristupuje k citovým potrebám svojej matky. Tá pôsobí infantilne a poľutovaniahodne: po konfrontácii s dcérou prepuká v zúfalý plač, v práci nie je schopná spĺňať požiadavky svojich nadriadených, operácia bedrového kĺbu jej neprináša úľavu od bolesti, na rehabilitačnom pobyte jej spolubývajúca súloží na vedľajšej posteli. Keď napokon prichádza prísľub naplnenia jej sexuálnych potrieb, v skutočnosti ide len o kalkul susedy, ktorá sa snaží zbaviť fyzicky dospelého, no mentálne regresného syna.
Pokusy o zblíženie medzi postavami vzbudzujú väčšinou ľútosť, fungujú na báze výmenného obchodu: starostlivosť má hmotné kontúry, objavuje sa v podobe chrenovej rolády, darovanej Metaxy, prepísanej záverečnej práce. Postavy menia komodity za služby, ich nedostatočná komunikácia a citová ťarbavosť však ústia do psychosomatických prejavov a exaltovaných gest. Prenasledujú ich úzkostné predstavy, spravidla sa netýkajú ľudí, ale zvierat, ktoré majú v starostlivosti alebo ku ktorým cítia puto. V myšlienkach sa neuspokoja s neurčitou zlou predtuchou – fantázie rozvíjajú do morbídnych detailov: „Hlavou mu letia katastrofické predstavy: mačiatko s prejdenými labkami leží na asfalte, skúša ich ťahať za sebou, zanecháva na ceste krvavú šmuhu; Ramzi po náraze do kapoty letí vzduchom, padá na zem s rozdrvenou hlavou a odfrkne do kanála; mačka s hlúčikom mačeniec nestihne prejsť cez cestu, auto ju zabíja a šesť sirôt narieka v tráve...“ (s. 31)
V textoch sa postavy mihajú podobne ako produkty v katalógu – vždy sa predstavia celým menom, často sa dozvedáme v krátkosti niečo o ich profesii, o ich hmotnosti a veku, rodinnom či zdravotnom stave. Ten je spravidla komplikovaný, v textoch sú frekventované (nevydarené) medicínske zákroky, genetické choroby. Nemocnice a rehabilitačné kliniky sú pritom len ďalším priestorom, kde musia postavy neúspešne bojovať o zachovanie dôstojnosti. Aj to, čo by postavy mohlo vytrhnúť z každodennosti, čo by im mohlo spôsobiť radosť či im ozvláštniť dni, je nakoniec triviálne, v horšom prípade trápne. „Smetisko situácií“ (s. 92), v ktorom sa pred čitateľom dynamicky letmo striedajú postavy, môže byť po čase čitateľsky únavné. Zobrazením každodenného plytkého chaosu sa však autorovi darí pretlmočiť rozpačitosť a ľútosť, ktorú prináša osamelosť a životná nenaplnenosť – či už ju v sebe postavy sú schopné detegovať, alebo nie.
