Vyhľadávanie
Po vyšetrovaní vraždy slávnej modelky, populárneho spisovateľa a sérii vrážd mladých žien detektív Cormoran Strike a pracovná spoločníčka Robin Ellacottová riešia údajné usmrtenie dieťaťa, ktoré nahlási psychicky narušený mladý muž. Z priestorovo či akčne komornej a rozvláčnej detektívky, ktorú predstavovala prvá kniha série C. B. Strike, sa stáva príliš rozpínavé, roztržito napínavé dobrodružstvo.
Pokiaľ sa poohliadneme za predchádzajúcimi časťami detektívok Roberta Galbraitha (pseudonym J. K. Rowlingovej), v ktorých vystupuje bývalý vojak v úlohe súkromného vyšetrovateľa, príznačná je pre ne dialogickosť, hromadenie (zväčša) nepodstatných detailov, sústredenie deja prevažne do jedného mesta a pomalé tempo príbehu. Autor si dáva jednoducho načas. Prípad, ktorý by mohol byť vyriešený na dvesto stranách, sa tu neúmerne predlžuje. Čitateľ mu to však žerie. Rád sprevádza detektíva a jeho spoločníčku po uliciach Londýna. Zúčastňuje sa pokojných rozhovorov s podozrivými a popritom je mu umožnené nahliadnuť do súkromia Strikea a Robin, kde sa objavujú osobné traumy (vyrovnávanie sa s vojnovým zranením, znásilnenie) alebo neúspech vo vzťahoch. Zatiaľ čo v predchádzajúcich dvoch knihách (Volanie Kukučky, Hodvábnik) a sčasti aj pri tretej (V službách zla) sa čitateľ mohol v tomto univerze pokojne pohybovať a mal dostatok času spracovávať príbeh, v najnovšej je zahlcovaný zmenou lokalít, akčnejšími pasážami, ktoré sú poprepletané vzťahovými (hroziaci rozvod u Robin, rozchod Strikea s priateľkou), psychickými (panické záchvaty Robin) a fyzickými komplikáciami (Strikeov poranený kýpeť). Čitateľ je popri sledovaní línie tajomstva o zabitom dieťati v bohatej rodine a líniu vraždy známeho politika zasypávaný napínavými udalosťami. V Smrtiacej bielej nás autor stále drží v strehu, no akosi sa nám neposkytuje priestor zastaviť sa.
Medzi dvoma čitateľskými tábormi
Román pre slúžky popísal Karel Čapek ako prózu, v ktorej je témou boj na život a na smrť, úklady, prehry, víťazstvá a láska. V ňom mužskí protagonisti do všetkého hneď skočia a ženské hrdinky (cudné, lojálne) majú často tajomstvo, ktoré nikomu nechcú prezradiť. Autor práve z tohto vzorca ťaží každou časťou stále viac. Príkladom môže byť úvodná scéna knihy: „V tom bláznivom okamihu jej Strike túžil povedať: ‚Poď so mnou.ʻ (…) Sledovala ako sa vzďaľuje, a prudko si utierala z tváre horúce slzy. Keby jej povedal ‚poď so mnouʻ, odišla by, ale potom čo?“ Na viac ako šesťsto stranách prvý čitateľský tábor (zaujímajúci sa o vzťahovú líniu) sleduje to, akým spôsobom si protagonisti hľadajú k sebe cestu. Robin je nešťastná v manželstve a musí čeliť partnerovej nevere. Strike má priateľku (tá mu je ľahostajná) a zároveň je konfrontovaný s (tehotnou) ex-priateľkou, ktorá ho chce získať naspäť.
A tak sa čitateľ dostáva do vzťahovej takmer telenovelovej motanice, sleduje „prekážky“, ktorými hrdinovia musia preplávať, aby prišli k zrejmému záveru. Druhý čitateľský tábor, preferujúc detektívnu líniu, naopak dostáva smršť akcie. Od klasického sledovania v teréne, infiltrácia do parlamentu (nastraženie odpočúvacieho zariadenia) a do skupiny protestujúcich spojenú s prestrojením (hľadanie dôkazov na párty u podozrivej), cez bitku počas demonštrácie až po vyhrabávanie potenciálnej detskej mŕtvoly v nočnom lese či únos protagonistu páchateľom. Problém je však v tom, že zatiaľ čo v predchádzajúcich častiach bola bombastickosť na minime (vzťahovala sa iba k smrti obetí), tu z prózy pretekajú. Áno, riešenie záhady čitateľa ženie dopredu, chce sa dostať čo najskôr k vyriešeniu prípadu, no autor to pri tejto sérii nepotrebuje.
Problém „woke dilema“
Lindsay Ellis (tvoriaca videoeseje nielen k aktuálnej kinematografii) vo videu Woke Disney problematizuje to, akým spôsobom sa spoločnosť Disney vyrovnáva pomocou hraných rebootov rozprávok so spoločenskou nekorektnosťou, ktorá je prítomná v jej pôvodných kreslených filmoch. Príkladom je vypustenie rasistických vrán v Dumbovi, emancipačná pieseň princeznej Jasmíny či to, že z postavy LeFoua (Kráska a zviera) urobili geja.
Podobne sa autor snaží vyrovnať s Robin ako so ženou-obeťou. Tú robí rovnocennou a niekedy dokonca chytrejšou partnerkou Strikea pri vyšetrovaní, avšak táto snaha padá v závere knihy. Je skvelé, že Robin prešla výcvikom, dokáže pracovať s psychikou vraha a aj napriek traume pokračuje ďalej v práci, no stále je obeťou. Ona je tá, ktorú unesie páchateľ a je v pozícii bezbrannej partnerky. Robin sa síce snaží „vykecať z hroziaceho usmrtenia“, no na pomoc jej prichádza zase len muž a policajná eskorta (Strikeove rázne vykopnutie dverí úkrytu, kde ju držal páchateľ, tomu dodáva len korunku a vývoj jej charakteru vyšumí do prázdna).
Na záver
Treba však dodať, že to, akým spôsobom v Smrtiacej bielej autor pracuje so žánrami, plánom postáv, témami či príbehom je objektívne rozpačité, chaotické a „preplácané“. No podstate ide o zábavnú čitateľskú jednorazovú jazdu, pri ktorej sa permanentne niečo deje a my spolu s rozprávačom musíme (preskakujúc celé odseky) šprintovať dopredu s túžbou vedieť, čo bude ďalej.
