Vyhľadávanie
Román o láske, ale nijaká červená knižnica. Opis atmosféry pandémie koronavírusu, no vlastne aj hocijakej inej pandémie, ktorá nás môže teoreticky aj prakticky postihnúť. Kniha Oheň francúzskej autorky, scenáristky a sociologičky Marie Pourchet je viacvrstvovým dielom, ktoré v sebe ukrýva mnoho čitateľsky atraktívnych momentov rovnomerne rozmiestnených naprieč celým textom.
Pourchet je totiž majsterkou opisov, ktoré neslúžia len na vyplnenie nedejových pasáží, ale stávajú sa plnohodnotnou súčasťou textu, ktorú čitateľa čítať baví a nemá chuť ju preskočiť, ako to – nanešťastie – pri opisoch niekedy býva. V Ohni rozhodne nuda ani preskakovanie pasáží nehrozia. Kniha je konzistentne dobrá, rukopis si drží štylistickú úroveň a nekolíše ani čo sa týka napätia či vývoja postáv. Čím hlbšie sa do textu ponárame, tým viac jeho nuáns si všímame, aby sme napokon pred sebou zreteľne videli, že celý príbeh horí jasným plameňom. Tomu, samozrejme, pomáha aj skvelý slovenský preklad Kamily Laudovej (dobrú prax vydavateľstva Inaque predstavuje uvádzanie mena prekladateľa/prekladateľky na obálke knihy).
Autorkin zmysel pre detail graduje v postupe redukcie postáv na ich fyzické telo, ktoré je však zmietané niečím neurčitým, niečím, čo ho presahuje („Zdá sa ti, že telo je prítomné, avšak vyčerpané, rozptýlené niečím iným než láskou, ale čím?!“, nečísl.). Práve táto nepomenovaná sila, ktorá akoby postavy ovláda a ktorú možno metaforicky uchopiť napríklad formou obrazu životodarného, ale zároveň zničujúceho ohňa, spôsobuje, že román nie je prvoplánovým príbehom milostnej aféry. Vydatá univerzitná profesorka Laure s dvoma deťmi a päťdesiatnik Clément pracujúci v takmer odľudštenom svete finančníctva sa nestretnú preto, aby sa pred čitateľom rozvinul plochý záznam milostného vzplanutia. Obe postavy sú zasadené do rozpracovaných kontextov ich životov. Okrem prítomného okamihu ich definujú traumy z minulosti a rôznorodé spôsoby, ktorými tieto zážitky presakujú do dospelej reality („Odvtedy si žiješ nad pomery, z hodiny na hodinu. Opäť sa vynoríš nad hladinu.“ s. 81). Tak Laure ako aj Clément zažívajú príliš často pocity nepatričnosti, akoby sa im život skôr stal bez ich aktívneho pričinenia a oni si s ním nevedeli rady: „Kto s dvoma deťmi vyspáva za bieleho dňa v hoteloch? Nemáš ani potuchy, nenaučili ťa nič iné, len sa na niečo upnúť. Hľadáš slovo, ktoré by čo najpresnejšie vyjadrilo vyčerpanie, boj, osamelosť, bezcieľnosť, bez zjavného účelu si chystáš rôzne vety.“ (s. 64). Akoby si nevedeli rady ani so sebou navzájom, objavuje sa myšlienka, že telo toho druhého len používajú ako odrazový mostík do sna (s týmto obrazom pracuje aj ilustrácia na obálke slovenského vydania knihy). Lenže aj zo sna treba vždy znovu hľadať cestu späť, a práve to Laure a Clémentovi nejde.
Túto bezvýchodiskovosť ich životov podporuje časopriestorový rámec pandémie. Viacúrovňová aktuálnosť dáva čitateľovi na mnohých miestach tušiť kontúry pandémie COVID-19, ale zároveň možno opisované udalosti vnímať aj vo všeobecnejšom rámci inej katastrofickej situácie. Slovami hlavného hrdinu platí, že „ľudské nešťastie sa dá vypovedať pár slovami“ (s. 170). Možno dodať, že to platí pre ľudské nešťastie akéhokoľvek druhu. Keď sa už-už zdá, že je nám na našej životnej ceste teplo, teplejšie, že už prihorieva, vždy sa objaví niečo, čo nás schladí. A tak sa namiesto vášní rozhoria skôr nevyriešené traumy z detstva premietajúce sa do najrôznejších patológií v správaní postáv (Clément sa rozpráva so svojím psom, ktorého personifikuje okrem iného aj tým, že ho nazval Otecko, Laure počuje hlasy svojej zosnulej matky a starej matky, ktoré komentujú jej životné kroky a rozhodnutia). Nejde tu však len o dvoch dospelých jedincov, ktorí sa vedome rozhodnú, že si budú milostnou aférkou komplikovať život. Laure je matkou dvoch dcér a vzťah k nim (najmä k staršej Vére) sa stáva jedným z ústredných motívov knihy, pretože je lakmusovým papierikom zrkadliacim jej vnútorný nepokoj. Mikrosituácie, akou je choroba Clémentovho psa alebo záškoláctvo Laurinej dcéry, sa stávajú olejom prilievaným do ohňa, ktorý medzi postavami horí.
Oheň vyšiel vo vydavateľstve Inaque v edícii Short s podtitulom Krátke cesty na dlhú cestu a presne touto charakteristikou možno príbeh vystihnúť. Krátka iskra zažíhajúca dlhotrvajúci plameň, ktorý postavy zahreje i popáli. Presne podľa toho, čo im je práve po chuti. Francúzsky filozof Gaston Bachelard tvrdil, že kto sa hrá s ohňom, popáli sa, pretože sa popáliť chce. Postavy Marie Pourchet to chceli veľmi. Podarilo sa.
