Učesané Strapatušky

Obsahovo subtílna, no graficky a ilustračne veľkorysá knižka pozostáva z dvadsiatich šiestich básničiek rozličného rozsahu od viac než tridsaťveršových vtipných básní pre deti, ktoré rady recitujú, až po štvorveršia, ktoré potešia a rozosmejú najmenších. Z tohto pohľadu ide o hravú rodinnú knižku, ktorá urobí dobrú náladu všetkým bez rozdielu veku.    

Autorka rozvíja rôzne aktuálne sujety, napríklad v básničkách Autá na vesmírnej diaľnici, Maruškine rúška, Hmyzí chlebík, ale aj klasickejšie animálne – Žabka Skákalka, Koza mysliteľka, Ako lesné myšky chystali majáles. Aj tie „klasickejšie“ sú však zasadené do prekvapivého kontextu a prinášajú modernú dôvtipnú pointu.     

So zmyslom pre humor

Veľkou autorkinou devízou je zmysel pre humor. Tvorivo využíva vtipné paradoxy, situačnú komiku a dáva veciam nové nečakané súvislosti. Nie je to len fantazijná hra, ale aj cesta k príbehu, cesta k objavovaniu radosti. Jedna z najlepších básní, O mori, ktoré chcelo byť oceánom, je malou filozofickou metaforou s noetickou pointou: „O rok mu už masa vody / nie je veľmi pochuti. / S oceánom tak to chodí: / malé more pohltí.“ Jediné, čo v básni ruší, je prirovnanie v dvojverší: „Topím sa v nich – smutne rečie / ako slepé mača.“ Myslím, že dnešné deti praktiku topenia slepých mačeniec už nepoznajú, a ak áno, tak vedia, že je to za hranicou etického cítenia i legislatívy. Neviem, či práve takéto prirovnanie bolo v básni nutné. Pravdupovediac, mám výhrady aj voči slovným archaizmom typu „rečiem“, „kinderštúbe“, „kýška“, ktoré bez prirodzeného  kontextu vyznievajú starosvetsky, ako podvedomé dedičstvo z minulého storočia. Ak sa však takéto slovo vyskytne v básni, v ktorej funguje ako odkaz, dokáže pôsobiť synteticky a harmonicky. Príkladom toho je báseň Čin-čin venovaná Ľudmile Podjavorinskej, kde napríklad slovo „kriela“ neruší, ale komunikuje so svojím širším vnútorným obsahom.

Autorka má veľmi blízko aj k lyrizujúcej „martákovskej“ poetike, no s originálnym moderným akcentom, najmä v básňach Zima, Slnečnica, Čím sa najradšej prikrýva tráva?, Fašiangové šišky... Pre ne je príznačná svieža obraznosť, farbistá metaforika, hra s nápadmi.  

Je bežné, že autor sa občas nechá uniesť svojím dobrým nápadom alebo rýmom, ktorému sa potom snaží prispôsobiť aj tvaroslovie či gramatické pravidlá. Napríklad: „škótske sukne vznosné“, kde slovo vznosné nie je celkom adekvátne (vznosný = nadšený, patetický), alebo predložkové spojenie „v chvíli“, ktoré funguje s vloženým prídavným menom, ale v tomto prípade sa nútene prispôsobuje rytmu verša. Podobne nie je najšťastnejšie slovo „skŕsa“. 

V celom kontexte knižky to však čitateľovi nepokazí náladu ani pozitívny estetický zážitok.

K najvydarenejším básňam určite patrí Lochnesská príšera, O psíkovi Dunajkovi, Brmbolce, či Loptoš. „Loptoš, to je taký chlapec, / čo má v hlave iba loptu. / Sníva sa mu o jedinom: / mať takých lôpt celú kopu.“ Autorka sa zmysluplne hrá s dieťaťom, pozná jeho mentalitu a reč. Z jej veršov vyžaruje láska, porozumenie, blízkosť, ale aj chuť šantiť a zabávať sa, prekračovať hranice reality a plynule prechádzať do fantazijného sveta. Autorkine verše pritom korešpondujú so súčasným svetom, s jeho problémami, absurditami. Poetka ich rieši čisto, „po detsky“ – humorom, smiechom, groteskou.

Invenčné koláže     

Na knižke ma trochu zaráža neprehľadný titul na obálke, a ak by sme mali ísť do jazykového kontextu, mechanické rozdelenie ústredného nadpisu, ktoré je významovo a gramaticky nefunkčné. Grafická úprava textu vrátane obálky je mierne nadradená slovu a jeho hodnote, pomerne statická a šablónovitá. Grafický dizajn, podobne ako ilustrácia v detskej knihe s jej individuálnymi špecifikami, sa však od „dospeláckej“ knihy kvalitatívne odlišujú, čo si vyžaduje osobitný prístup. V prípade tohto titulu to však trochu pokrivkáva. Ilustrátor Ján Juhaniak sa vyhral s invenčnými kolážami, ktoré sa snažia držať krok s autorkinou bujarou veselosťou a fantáziou, čo je uňho sympatickým skokom do neznáma.            

„Strapatušky, to sú verše, / ani horšie, ani lepšie, / trochu smiešne, trochu plané, / neumyté, nečesané.// Majú ale čosi také / kraso-smutno-krivoľaké, / o čom tráva, more hudú, / čo zaháňa všednosť, nudu.“

Bojnanskej Strapatušky sú jednoznačne tie lepšie, trochu učesané i strapaté, nežne prihladené láskavou dlaňou. Dokážu zahnať nielen všednosť a nudu, ale aj smútok a dezilúziu z dnešnej exponovanej neveselej doby.