V labyrinte sveta: Haugovej Ariadnina niť

Ostáva po nej veľké množstvo básnických zbierok a ocenení, napriek tomu sa z knihy dozvedáme, že mnohé jej básne (možno až väčšina) končili v ohni. A nielen tom pomyselnom... Spomenutá otázka v sebe nesie obavu, strach, no napriek tomu zo zbierky cítiť aj niečo iné. Zvedavosť: Ako tu bude, keď tu už nebudem? Svet a reč sa pre ňu stávajú labyrintom bez Ariadninej nite.

Kým doteraz sme sa u nej stretávali s voľným veršom (vždy funkčne usporiadaným do približných strof, ktoré boli popretkávané citátmi, útržkami alebo epickým pasážami), v Stigme: Písať autorka volí inú stratégiu. Pohybuje sa na hrane poézie a prózy, jej verše pripomínajú Apollinairovo Pásmo a sú väčšmi prepojené s epickými/dejovými pasážami. Prostredníctvom nich nám dáva nazrieť do svojho súkromia, spomienok, ktoré skladá do zaujímavej mozaiky. A to všetko len pre to, aby nám v poslednej básni povedala, že: „necítim potrebu // písať o svojich tajomstvách, ktoré sú tabu“. Ak prostredníctvom týchto reminiscencií navodí pocit dôvernosti, v záverečnej básni Alarm ho celý neguje a pripomína, že sa stále pohybujeme v rovine fantázie, poézie a veršov.

Ponorenie: miznutie

Básnická zbierka pôsobí silným sugestívnym dojmom. Autorka v nás navodzuje pocit lúčenia, reminiscencie na minulosť, akoby sa snažila vytvoriť si na konci života vlastný epitaf. Objavujú sa datované spomienky z prvej triedy základnej školy, čím pripomína, koľko rokov už strávila na tomto svete. Lyrická hrdinka je iná, miestami pôsobí až pateticky, už to nie je tá odvážna, silná žena bojujúca s mužskou silou, vytvárajúca k nemu opozitum. Neustále sa vnára do mora spomienok, opakuje verše, ktoré už raz vyslovila v predchádzajúcich zbierkach, a muž je už len mŕtva sila v spomienkach. Život lyrickej hrdinky tvoria dcéry a vnučky, pokračovanie jej vlastného života zhmotnené v nových bytostiach. A rozpomienky. Vybavuje si svoje detstvo, mamu a starú mamu, svojho mŕtveho muža. Objavujú sa pasáže, ktoré pripomínajú denníkové záznamy, listy, filmové spomalené zábery. Haugová mení stratégiu, ponúka nám viac zo svojho súkromia, zvláštne detaily, ktoré už nezakrýva za neprístupné a zvláštne metafory. Chce, aby sme jej lepšie porozumeli.

Písať: Byť?

Dominantným motívom zbierky je písanie. Činnosť definujúca celé bytie, ktorá často ako parazit požiera všetok čas. „Stigma: písať. Niekedy som nebola tam s blízkymi // bytosťami, lebo som písala. Aj keď som bola len vo vedľajšej // izbe. (...) Dcéra sa strhla, zachytila mi ruku: „Nechoď ešte!“ // A ja som niekedy odišla.“ Písať je stigma. Otvorená krvácajúca rana, ktorá ženie vpred, kategorický imperatív. Autorka to opisuje pomocou metafor trhliny, prázdneho priestoru, chýbania, z ktorého sa rodí slovo. Priblíži nás až k detailom vlastných tvorivých postupov: zápisníky, ceruzky a hlavne noc, brieždenie, tma, „hodina vlkov“, z ktorej vychádza a rodí sa slovo, verš, veta, báseň. Báseň sa rodí z ničoho. Vznikne len tak, na pomedzí veľkých dejín, ale z neskutočnej prázdnoty, z chýbania. Z dostatku sa nedá tvoriť; aj autorka pripomína: „Nepíšem nikdy v prírode. Píšem z chýbania. Je to bolesť // (obeť). Stigma.“ Človek musí cítiť prázdne miesto, aby mohol tvoriť. V zbierke je tak rozkoš definitívne spojená s bolesťou. Dobré je vyvážené zlým, veľkosť poézie bolesťou z jej tvorby a straty času s najbližšími.

Kufor pamäti

Stigma: písať je súborom tých najmilovanejších detailov vlastného života. Najobľúbenejší poeti, hudobní skladatelia, maliari, fresky, citáty... Haugová si skladá kufrík spomienok, svojich malých pokladov, vlastných aj cudzích veršov. Za kľúčové považujem posledné tri básne zbierky Alarm, Genotext 2 a Krédo. „Musím sa tu dokonale strácať, aby smrť nemala čo vziať.“ Autorka cíti silnú potrebu všetky tieto veci zhmotniť, dať im pomenovanie, pretože to je definitívna odpoveď na otázku Čo tu bude, keď už tu nebudem?. Ostane tu to, čo si smrť nevzala so sebou. Pre ňu to znamená to, čo zhmotnila do podoby slov, viet, veršov, ktoré, ak ostanú nezapísané, sa „navždy stratia“. Z týchto posledných básní možno vnímať určitý druh lúčenia, so svetom, s tvorbou. Celá zbierka tak má byť krédom autorkinho života a tvorby, záverečným mementom, ale aj vyrovnávaním sa so smrťou. Lyrická hrdinka hľadá známe veci a sú to tie, ktoré sprevádzajú Haugovej tvorbu: srny, kone, zvieratá, záhrada, hviezdy. Najdominantnejšia je však stále pamäť. Ariadnina niť, ktorá ju vyvedie v ústrety... smrti? Alebo nového začiatku?

Najnovšia Haugovej zbierka je vyvrcholením celoživotnej tvorby. Udržiava si svoj charakter, už z prvých veršov je jasné, kto je jej autorkou, no nesie aj inovatívne prvky. Je mimoriadne osobná, sugestívne pracuje s jednotlivými vnemami a skladá ich s presnosťou jej vlastného spisovateľského remesla. Žiaden verš nie je náhodný a skrýva ďalšie konotácie, zároveň však ponúka aj pasáže, kde nič nie je skryté, stačí čítať, vnímať a porozumieť. Svet Haugovej poézie tak neostáva labyrintom bez Ariadninej nite.