Ide o tretie básnické dielo Ivana Štrpku v edícii Mušľa, ktorej dizajn robí Erik Jakub Groch, pôsobivé a zaujímavé ilustrácie vytvorila Dorota Sadovská. Kniha pozostáva z dvoch kompozičných častí: 19 básní/Krátky exil; Fragment (rytierskeho) lesa (26 básní).
Poézia tejto knihy má (pre Štrpku nezvyklo) epický charakter, nosnými pojmami na celej ploche sú čas, cesta, pohyb, svetlo, tieň, zrkadlo, videnie, ruka, spánok, sen. Základný motív či myšlienka sa len pomaly, postupne vylupuje z „príbehu“, ktorý svojou realitou nepomenúva, len pripomína to základné. Na jednej strane metafora či symbol, ktoré sú jasné až z celku, na druhej strane metonymia, čo svedčí o prozaických znakoch tejto poézie. Bežný, príliš reálny svet je alegóriou duševných stavov lyrického subjektu. Pri opätovnom čítaní sa odkrývajú súvislosti medzi začiatkom a koncom, medzi jednotlivými výpoveďami v obidvoch častiach tohto básnického diela.
Lyrický hrdina si veľmi intenzívne sprítomňuje („stávaš sa v mihu dýchajúcim súčasníkom“) dávne zážitky, ale v podobe minulých pocitov a asociácií. V textoch tak nájdeme všetky možné časy – gramatické i tie biologické, a to všetko v podobenstvách a symboloch sprítomnenia. Ide o ohromnú „hru“ s možnosťami myslenia, premýšľania a predstavivosti. Prostredníctvom reálií, bežných vecí, javov predstavuje pohyby mysle, duše, psychiku človeka pod vplyvom impresií. Niekedy je to len spomienka na okamih, ktorý svojou intenzitou pretrval (aj ponad smrť svedka). Lyrický hrdina sa v spomienkach akoby „stráca“. A hoci autor používa aj všetky možnosti slovesnej osoby a všetky spomínané časy, v básňach ide o jednotu sémantiky a formy vyjadrenia.
Pre túto Štrpkovu poéziu by sme si mohli požičať termín z výtvarného umenia – zlatý rez. Tú však nejde iba o kompozíciu, ale o harmonické riešenie vzťahov medzi človekom a jeho okolím. Ako u mystika Majstra Eckharta ide o vzťah duše k Bohu, o hriech a vykúpenie a o základné etické otázky. Ten pomyselný zlatý rez platí pre poéziu Ivana Štrpku osobitne v prírodných úkazoch, alebo aj v urbánnom pokojnom, symetrickom prostredí, ktoré vyhovuje ľudskému vnímaniu. Človek však spozornie, zneistie, stane sa emočne pozitívne alebo negatívne naladený, ak sa v „skúmanom“ prostredí či objekte objaví znepokojujúci prvok alebo kontrast, v ktorom vynikne krása. Tu je miera kontrastov vyvážená, periférne motívy nezatláčajú hlavný. Štrpka neobchádza ani motívy prírodné, ktoré nie sú len „ozdobou“, ale paralelou s niečím základným, čo báseň obsahuje. Tým zlatým rezom je v každom prípade všetko esteticky príťažlivé.
Rozrušenosť lyrického subjektu nemusí mať definovateľnú príčinu, ide najmä o spôsob zachytenia silných okamihov v prítomnosti na základe obnovujúcich sa spomienok. Pre Štrpkovu poéziu sú príznačné otázky – básnický subjekt sa pýta spolu s čitateľom. Jediný okamih prináša rozsiahle asociácie a hlbokú reflexiu, dojmy lyrického subjektu sú často nevysvetliteľné, jednoducho sú – tento pochod myšlienok nemôže byť totožný s príjemcovým, lebo je jedinečný, nie spoločný.
„Pomaly mávame nad hlavami útržkami / tmavnúcich fotiek našich náhle nehybných / nezvestných a stratených až navždy.“
Lyrický hrdina často zažíva úzkosti, ktoré sa premietajú a sústreďujú na najrôznejšie súčasti skutočnosti. A tú skutočnosť akoby podriaďoval svojmu stavu, veci a javy priam usporadúva do istého systému – geometricky, farebne, zvukovo. Impresionistické zážitky pôsobia ako zábery kamery – môžu rýchlo miznúť, zostávajú iba v pamäti, v spomienkach („Čosi sa opakuje. V každom kroku, v každom dychu.“). Dojem z okamihu v spomienke i dojem skutočný sú v jednote, pocit je dvojnásobný („krátky exil. / A tieň sa k nemu pridáva. Tieň mení farbu, bledne.“; „Všetko, čo v tejto chvíli treba vedieť / o veci, je obsiahnuté v nej.“). Spomienky na minulosť sa jemne dotýkajú aj erotických vzťahov, „toho dávneho pohľadu nás dvoch“. „A láska / bez lásky a bez opätovania.“
Celý oblúk spomienok sa začína motívom detstva, keď „Uzly na šnúrkach topánok sú rozviazané. Deti sú na úteku. / V náhlení ľudí si ich oči vyjavene svietia na útržky sveta,“ – a pokračuje po časovej sínusoide poznačenej dojmami. Pohyb od detstva je pohybom v priestore a vo vzťahoch, čo kontrastuje so stagnáciou („A nič sa nehne. Nič sa nemení“; „Dno klesá. Rýchlo sa šerí.“). Prostredím lyrického hrdinu sú ulice mesta, byt, pohľady z okna: obdiv k úseku ulice, ku chôdzi nôh „a letmý úsmev sochy“ – krátke, ale silné okamihy, aj tie však rýchlo odchádzajú; pozorovanie všedných detailov s nevšednými asociáciami lyrického subjektu, pohyb zvnútra von alebo opačne; predstava alebo stav v spánku – tieň, „ktorý... si náhle len tak / zo mňa odchádza?“ Až napokon „Aj tvoje topánky sú prázdne a horúce“. „Nadýchni sa, si ten istý chlapec, ktorý / hľadá toho, ktorý hľadá.“
Vrátiť sa dá iba v spomienkach. „Čo to v nás sníva?“
Gabriela Rakúsová
