Vyhľadávanie
Soňa Dedíková Johanesová: (z)matky zmätky. A ty to ako zvládaš?
Ilustrácie: Lenka Jabůrková a Evelína
Bratislava: Zum Zum Production, 2020
„A ty to ako zvládaš?“ Pýta sa ma Soňa v podnadpise svojej čerstvo narodenej zbieročky básničiek.
„Nuž, keď sa ma už pýtaš, ako zvládam ja, ále fájn. Počkaj, malý musí papať... och, pokakal sa, počkáš? Ták, a už sme prebalení (pozor: mamičkovský plurál!), nejaký je nespokojný, treba zase papať? Počkaj, ale ktoré prso teraz, ľavé, pravé, poloha zboku či popod rameno? Ták, už papáme... Tu som, počúvam ťa, kde sme to prestali? ... a už aj zadriemal... (výdych plný nádeje) a zase sa zobudil... ach (povzdych plný zúfalstva). A zase plače... no čo ti poviem... máme sa fajn.“
„Ale ako dnes výborne vyzeráš, malý je asi dobručký, čo?“
Nie, podľa mňa vôbec nejde o (matkine alebo iné) zmätky. Ide o to Z Matky. Každý veršík, hoci len jednoduchý rýmik týchto básničiek od matky pre matky, ktoré to matkovanie myslia vážne, úprimne a tak naozaj, z (celého srdca) matky, vystihuje to neuchopiteľné, neopísateľné a nepochopiteľné na poslaní mať deti. Je to veľký dar, dostať dieťa do života a starať sa oň takto úprimne – niekedy s plačom, niekedy so smiechom. Autorke sa šarmantne podarilo vystihnúť práve to, že akokoľvek by sa človek usiloval, nikdy nebude dosť a akokoľvek dobre by človek myslel, nikdy nebude dostatočne dobre. A pritom, keď sa na to pozrie z diaľky či s odstupom troch detí, všetko je až nadmieru dobré, zázračne milé, úžasná švanda a toľko zážitkov v dobrom aj zlom!
Tak možno práve preto zmätky vo význame paradoxy materstva, to áno. A práve o tom to aj je, že neexistuje dobre, neexistuje zle. Všetko Z Matky je najlepšie, aké v danej situácii môže byť. Kto je bez viny (pánko dokonalý, vyspinkaný do ružova), nech hodí kameňom do matky z dieťaťom.
Milá žena, vec je taká, / že sa vážne nepokakáš / z toho, že sa blížia sviatky / a tvoj deň je zrazu krátky. (...) Nehuč doma s vysávačom, / po rodine nehuč tiež. / Veď aj s hračkami pod gaučom /, pekné sviatky prežiješ. (Milá žena!, s. 68 – 69)
Nie, deti v obchodoch, na uliciach či v kočíkoch nerevú preto, že sú rozmaznané, zlé alebo že sa im chce. Nie, deti nerozlievajú tri šálky denne len tak bez dôvodu. Raz si šálku nevšimnú, raz chcú sledovať vodu, ako sa ligotavo rozprskne po parketách, a tretí raz je šálka jednoducho akási priťažká. Nuž čo už. Nie, mama nerobí naschvál, presne ako ani dieťa nerobí. Tak ako matka robí niečo z nejakého dôvodu, robí tak aj dieťa, jedno, dve alebo sedem. A každé zo svojho vlastného jedinečného dôvodu. Nakoľko ich však všetky zachytíme, je otázka aktuálneho stavu. Preto neradno súdiť.
Pokročilá hodina / a teatro začína. / Dieťa má dnes iný plán, / telke, knihe zbohom dám. // Nezaberá teplé mlieko, / ani božtek na líca; / návlečky už celkom zvlieklo / a skáče jak opica. (Uspávacia, s. 46 – 47)
Ako tento beh na celý život uchopiť lepšie než jednoduchým veršom? Ako tento život, ktorý je zrazu životom za a pre troch, štyroch ďalších (vrátane muža, resp. partnera) popísať, ak nie tými úplne bežnými slovami o bežných ľudských potrebách typu pipi-kaka?
Básničky od Sone Dedíkovej Johanesovej človeka veľmi jednoducho vtiahnu do tejto pestrofarebnej reality matky, na ktorú ani zďaleka nebola pripravená, keď sa na ňu usmieval smejko na tehotenskom teste, lebo na ňu sa jednoducho pripraviť nedá. A práve v tom počúvaní, cítení, písaní, spievaní, rýmovaní je celá tá krása a neistota, radosť i zúfalstvo ukrytá. Všetko je presne ako má, ak dáme žiť a nepostavíme nikoho do kúta.
Už od pôrodu môjho prvého syna snívam o tom a hľadám spôsob, ako to celé trefne uchopiť. Konečne to niekto dal na papier za mňa!
Veľmi pekne ďakujem za úprimné čítanie, smiech i slzy a hlavne spolupatričnosť od všetkých, ktorí chcú vidieť nás matky a byť pre nás oporou!
Sme v tom (spolu).
