Vyhľadávanie
V románe Lise See Ostrov morských žien je príbeh situovaný do oblastí kórejského ostrova Čedžu zachytáva obdobie od roku 1938 až po nedávnu súčasnosť v roku 2008, a teda aj neslávne časy vojnovej hrôzy a neslobody. Dá sa pokladať za generačný román – história rodiny sa odhaľuje z pohľadu starej mamy Tonk-su, vykonávajúcej celý život povolanie potápačky, henjo. V čedžuskej spoločnosti malo povolanie henjo významné postavenie, hoci ako samotná autorka niekoľkokrát upozorňuje, nejde o matriarchálnu, ale o matrifokálnu spoločnosť. Potápačstvo tvorilo hlavný zdroj príjmu a zároveň bolo umením a životnou filozofiou prenášanou z generácie na generáciu. Ústrednou postavou takto fungujúcej a hierarchizovanej spoločnosti bola žena, viac-menej samostatná a rovnocenná s mužom, často ho aj prevyšujúca – popri ženách živiteľkách bolo úlohou mužov najmä starať sa o deti a domácnosť. Istá sloboda a možnosť vlastného priestoru je spätá s plnou ekonomickou zodpovednosťou za celú rodinu (neraz tvorenú aj svokrou, tetou či inými príbuznými), dokonca sa očakáva, že ak muž absolvuje štúdiá, prispievať na ne bude práve jeho matka či budúca manželka. Okrem individuálneho poslania boli ženy súčasťou tradičného kolektívu, ktorý už po stáročia vychovával nové potápačky. Každá zo žien plnila svoju funkciu a v neposlednom rade sa očakávalo, že bude stabilným a silným článkom kolektívu. Spoločenstvo však nebolo zhlukom žien s povinnosťami a neraz tragickým osudom, ale najmä komunitou s osobitným videním sveta. Sila ženského spoločenstva je prirodzená – delia sa o spoločnú prácu, radosť, ale aj tragédie, ktoré sa ich bezprostredne dotýkajú, a zúčastňujú sa spolu náboženských rituálov. Pre henjo sú dôležité aj bežné, často až banálne vyznievajúce rozhovory: „K ženským rituálom patrili aj sťažnosti a tie si henjo nenechali ujsť. Prekrikovali sa navzájom na plné hrdlo, lebo od tlaku pod vodou mali ešte stále zaľahnuté uši. (…) ,Chlapi,' zahundrala ďalšia, ,nemôžu si pomôcť. Majú slabé a lenivé mozgy. Vždy so všetkým otáľajú…'” (s. 66)
Skutočne, v očiach spoločnosti sú muži vykreslení až dehonestujúco, ako slabé náprotivky žien – podliehajú slabostiam ako alkohol a hazard, no predovšetkým, bez žien by pravdepodobne neprežili. Výnimkou je miestny učiteľ Čun-Bu, manžel Tonk-su, ktorý volá po spoločenskej zmene v otázke vzdelania aj žien a má usporiadané základné hodnoty. Otázka vzdelávania patrí celkovo k významným témam románu – väčšina žien na ostrove je negramotná (pre vysoké náklady na vzdelanie), Tonk-su sa podpisuje len odtlačkom prsta.
V mladších generáciách už vidno pokrok – napríklad dcéra Tonk-su Čun-ni je odmalička veľmi bystrá a napokon sa jej podarí študovať aj na prestížnej univerzite. Ide aj o stret odlišných svetonázorov a filozofických konceptov – patriarchálnejšie zameraný konfucionizmus vs. dominujúci šamanizmus, v ktorom ožívajú staré rituály a najmä esencia ženskosti, bohyne, matky a ženy vôbec. Ešte živé rituály šamanizmu – uctievanie vyše tisícky bohov a bôžikov, z ktorých väčšina je ženského rodu – sa premietajú do všetkých oblastí života. Prejavujú sa pri práci, narodení dieťaťa, strate blízkeho človeka, pri sobáši (tradične dohodnutom medzi rodinami), a to špecifickými rituálmi, obetami, veštbami, geonmatiou či zariekaním.
Ostrov morských žien je však aj individuálnym príbehom – rozpráva o osudovom priateľstve Tonk-su s Mi-džou, dcérou kolaboranta, vyrastajúcou u nepriateľských krstných rodičov a odsudzovanou pre svoj pôvod. Postupne si ju matka Tonk-su osvojí a rozhodne sa zasvätiť ju do svojho remesla. Napriek mnohým odlišným vlastnostiam si priateľky rozumejú. Mi-džina rozumnosť dopĺňa praktickosť a zmysel pre realitu Tonk-su. V ideálnom svete by nepochybne zostali nerozlučnými priateľkami, ale vo svetle turbulentných udalostí 20. storočia, vojnových nepokojov, demonštrácií, povstaní a hrôz okupácie, ktorým Čedžu musí čeliť, ale aj individuálnych zrád, to možné nie je. II. svetová vojna a následný drastický Incident 4.3 (podľa posledných výskumov pri ňom zomrelo údajne až 80-tisíc ľudí) pretnú svety obyvateľov a život sa v istom zmysle nevráti do bežných koľají. Ak sa historické udalosti aplikujú na osudy konkrétnych ľudí, dokážu byť mimoriadne kruté. Autorka nemanipuluje s prežívaním čitateľa, nesnaží sa ho ohúriť v emocionálnom zmysle, no napriek tomu sa jej to podarí. Za slabosť románu pokladám jazyk – osobne by som očakávala jeho zručnejšie či originálnejšie uchopenie, ale stále sa dá takýto štýl pokladať za dostatočne výpovedný na vyrozprávanie podobne štylizovaných fiktívnych príbehov.
V životoch oboch žien sa veľakrát vyskytne pocit viny a hanby – Mi-dža trpí pre kolaboráciu, nešťastné manželstvo a s ním spojené násilie, Tonk-su sa nedokáže vyrovnať so stratou blízkych, no napokon je odpoveďou na možné opätovné zblíženie odpustenie, znovunájdenie šťastia v ďalšom rodinnom živote a svojím spôsobom aj návrat k sebe. Pre kórejskú spoločnosť bol veľmi dlho typický aj princíp kolektívnej viny – vina jednotlivca sa prenášala na ďalších príbuzných, ba celé pokolenia a znemožňovala im tak vzdelanie, nezávislosť či spoločenské uznanie. Možno však hovoriť o vine, ak dejiny píšu víťazi, ostatní sú často účastníkmi a iba túžia dôstojne žiť?
Lisa See vysvetľuje výber témy osobným záujmom o kultúru Čedžu. Zozbieraný materiál bol dostatočne rozsiahly a zároveň ho funkčne spracovala do literárnej podoby. Hodnovernosť príbehu podopiera aj konzultácia s odborníkmi na šamanizmus, kultúru Čedžu, tradície či jedlo, uskutočnilo sa mnoho rozhovorov s henjo, šamankami či preživšími tragických udalostí. Jazykom však autorka nijako nevybočila z naratívnych štandardov, ktoré sa využívajú na vyrozprávanie podobne štylizovaných fiktívnych príbehov vychádzajúcich zo skutočných udalostí.
Ako autorka spomína v úvode, v úsilí zachovať reálie príbehu, ale aj priblížiť ho čitateľovi, používa moderný jazyk (revidovaná romanizácia kórejčiny od 2000) s čedžujskými termínmi typickými pre život henjo (napríklad halmang – stará mama, bohyňa, tchewak). Napokon je to aj v súlade s príbehovou časťou; hoci tradičné spoločenstvo je jedinečné aj po rokoch, postupne sa doňho infiltrujú prvky modernej civilizácie, ktoré sa nie vždy prijímajú pozitívne. Aj preto má starena možnosť vidieť amerických turistov so všetkými novodobými technologickými vymoženosťami na pláži, ktorá patrila a vždy bude patriť starému svetu. Henjo sa stali záujmom vedeckých pracovníkov či reportérov, pre ktorých boli vzrušujúcim experimentom alebo bizarnou atrakciou.
Román Lisy See je románovým svedectvom o nevšednej, žensky orientovanej kultúre, ktorá sa ponáša na spoločenstvo pramatiek – bohýň. Prináša množstvo informácií o bohatej kultúre života a smrti, vytváranej takzvanou sumpisori – piesňou vzduchu a vetra: „Naša sumpisori je ten najvnútornejší zvuk na svete. Spája nás s minulosťou aj budúcnosťou. Sumpisori nám umožňuje, aby sme slúžili našim rodičom a potom našim deťom.“ (s. 20)
Ani nehostinné prírodné či rodinné podmienky alebo osobné tragédie mnoho žien nezlomí; rastie v nich vytrvalosť a odolnosť, ktorá ich chráni a núti prekonávať samy seba. Sú odhodlané, pretože milujú svoje deti a nadovšetko veria svojmu spoločenstvu. Ich hlavnou matkou je more ako večná, všeobjímajúca nespútaná sila, prinášajúca slobodu a záhubu zároveň. A popri nej ľudská a predovšetkým ženská nezdolnosť a odhodlanie ako zdroj všetkého na Zemi.
Lisa See: Ostrov morských žien
Preklad: Katarína Karovičová
Bratislava: Slovart, 2023
