Vyhľadávanie
Lýdia Urbančíková
Život ako storočie (Magda Móryová-Szakmáry)
Košice, Hudobná spoločnosť Hemerkovcov 2009
Medzi hudobné osobnosti európskeho významu určite patrí aj košická rodáčka prof. Magda Móryová, rod. Szakmáry (1905 – 2001). Neobyčajný osud veľkej dámy našej hudby približuje autorka tejto monografie, muzikologička a dlhoročná rozhlasová redaktorka, aj podrobne rozvedenou históriou šľachtického rodu Várady-Szakmáry. Na začiatok knihy umiestnila aj rodinný erb z priečelia rodinnej hrobky Szakmáryovcov na cintoríne sv. Rozálie v Košiciach, kde je pani Magda Móryová pochovaná. Mala som šťastie osobne ju poznať, počúvať jej spomienky na bohatý umelecký život. Viacznačnosť jej hudobného talentu ju predurčila na spevácku a klavírnu dráhu sólistky. Štúdium v zahraničí jej umožnili jej patricijskí rodičia. Po gymnáziu v Košiciach a Budapešti študovala klavír a spev na drážďanskom konzervatóriu, neskôr vo Viedni a Budapešti. Ovládala osem jazykov, mala vynikajúcu výchovu z domu. Bola prvou klaviristkou zo Slovenska, ktorá spoluúčinkovala s Drážďanskou filharmóniou (ako absolventka Lisztových žiakov Laury Rappoldti-Kahrerovej a Emila von Sauera vo Viedni), ako prvá nahrávala dokonca v Londýne pre gramofónové firmy a Radio BBC, po predspievaní ju roku 1930 okamžite angažovali za sólistku predvojnového Nového nemeckého divadla v Prahe (dnešná Štátna opera), kde pôsobila štyri roky. Manželstvo so skladateľom Jánom Mórym (1934) ju odviedlo z profesionálnej umeleckej dráhy – do rodinného života. Ján Móry, okrem toho, že písal úspešné operety (uvedené v Slovenskom národnom divadle a v Berlíne), skomponoval veľa piesní pre svoju manželku, jednu operu a viacero symfonických i komorných skladieb. Bol však tiež úspešným hotelierom na Novom Štrbskom Plese. V tatranskej rodinnej vile „Móry“ sa cez prázdniny schádzali mnohí poprední slovenskí, českí, nemeckí a maďarskí umelci (Béla Bartók, Alexander Albrecht, Marta Krásová, Oldřich Nový, Štefan Hoza, manželia Macudziński a i.). Móryovci tu dokonca zriadili súkromné „Radio Monte Móry“, odkiaľ pravidelne vysielali salónne. Rodina Móryovcov vystavala na Novom Štrbskom Plese podnes existujúci kostolík, ktorý po reštitúcii darovali spišskému biskupstvu. Po vojne však Móryovcov doslova z hodiny na hodinu vyhnali z ich tatranského sídla na ulicu (i s tromi malými deťmi). Ján Móry, rodák z Banskej Bystrice, kde má i pamätnú tabuľu, jeden z tvorcov slovenskej operety, sa totiž hlásil k maďarskej národnosti a bol „kapitalistom“. Naivne veril, že – keďže nič nespravil – ide len o omyl. Po strastiplnom putovaní na rebrináku, bez jedinej deky pre deti, našiel rodine strechu nad hlavou v Spišskej Novej Vsi dobrý známy, Dr. Marschalko. Magda Móryová si vybavila živnostenský list na obchod s pleteným tovarom, manžel učil na základnej hudobnej škole. Na Slovensku mohli zostať iba vďaka tomu, že vedenie rozhlasu v Košiciach dalo pani Móryovej potvrdenie, že ju potrebujú do každodenného hudobného vysielania. Sny o umení sa tak stratili do nenávratna. Po ôsmich rokoch živorenia sa Magda Móryová rozhodla rázne konať: odišla do Bratislavy, hoci nemali byt ani vo výhľade a nijaké hmotné zabezpečenie. Spočiatku bola korepetítorkou na Štátnom konzervatóriu, od roku 1956 pedagogičkou spevu. Až v polovici 60. rokov sa stala nakrátko externou profesorkou VŠMU. Ako vokálna pedagogička vychovala veľa kvalitných sólistov (Gabriela Beňačková, Anna Kajabová, Anna Martvoňová, Ondrej Malachovský, Magdaléna Blahušiaková, Karol Vlach, Tamara Suková a i.). Roku 1965 sprevádzala na speváckej súťaži v Rio de Janeiro svoju žiačku Annu Kajabovú-Peňáškovú, neskôr i Martu Nitranovú, obe priniesli domov laureátske tituly. Spomienkami na časy, ktoré sa dnešným čitateľom zdajú už iba legendou, je prof. Magda Móryová svedkom rozporuplného 20. storočia. Napriek osobným tragédiám a stratám ďalej šírila svoje umenie, šľachetnosť a noblesu.
Terézia Ursínyová
