Život je dlhší a umenie je kratšie

Keďže zostavovatelia nikde v knihe neprezradili svoje kritériá výberu, môžeme sa len domnievať, prečo sa im práve tieto rozhovory zdali pre slovenské publikum prínosné, reprezentatívne či nejakým spôsobom vyvážené pre zoskupenie v jednej publikácii. Máme tu teda jedného Afroameričana (James Baldwin), jedného abstinujúceho alkoholika (Raymond Carver), dvoch Latinskoameričanov (Julio Cortázar a Carlos Fuentes), jedného britského absolventa Oxfordu (John Fowles), jedného maďarského Žida žijúceho v Británii (Arthur Koestler), jedného československého emigranta žijúceho v Paríži (Milan Kundera), jednu ženu (Doris Lessing), jedného Philipa Rotha a jedného „koloniálneho karieristu na okraji impéria“ (s. 210, Derek Walcott). Na pozadí ich rozprávania o písaní, literárnych postavách, literárnych vplyvoch či estetických názoroch sa premieta fakt, že autori a autorka sú v okamihu rozprávania už uznávanými osobnosťami zabezpečenými materiálne, ovenčenými cenami a priazňou publika, majú za sebou množstvo kníh a skúseností s úspechom aj neúspechom. J. Cortázar v tomto rozhovore už nie je ani tak autorom Rayuely či Zvieratníka, ako skôr politických článkov o dianí v Nikarague, ani R. Carver už písaním nebojuje proti hladu a alkoholu a P. Roth zase o svojom živote spred dvadsiatich piatich rokov hovorí, že si pamätá len to, čo napísal v románe, ktorý sa od života „dramaticky líši“ (s. 178 – 179).

Hoci boli tieto rozhovory písané pre publikovanie v literárnom časopise a literatúra je ich ústrednou témou, zdĺhavé špekulácie o použití prvej alebo tretej osoby, premene autobiografických prvkov na fikciu či významoch románov, ktoré slovenský čitateľ nemusí ani poznať a ktoré sa vo väčšine prípadov končia konštatovaním v zmysle „Každá forma literatúry je náročná.[...] Všetky vedia pekne nakopať do zadku“ (s. 21), sú po čase trochu jednotvárne. Zato rozprávanie o skúsenostiach začínajúcich autorov (štrnásť až sedemnásťročný J. Baldwin ako kazateľ), o rozmanitom prostredí, ktoré ich formovalo (Fowlesovo štúdium literatúry na Oxforde) alebo ktoré pomáhali formovať oni (napríklad D. Walcott ako divadelník na ostrove Sv. Lucia), či historky zo života slávneho spisovateľa (J. Cortázar, ktorý dostane koláč v Barcelone, alebo C. Fuentes vystupujúci vo francúzskej tolkšou) môžu byť informatívne, smiešne i dojemné.

Hlas umlčaných

Hodné pozornosti je aj reflektovanie aktuálneho diania vo svete v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, ktoré rozhovory rámcuje. Okrem opakovaných zmienok o psychoanalýze či experimentovaní s drogami viacerí autori spomenú situáciu v socialistickom Československu (a môže to byť jeden z dôvodov, prečo zostavovateľov zväzku práve tieto rozhovory upútali), pričom kľúčový je asi bonmot P. Rotha: „V Spojených štátoch amerických prejde všetko a na ničom nezáleží, zatiaľ čo Česi to majú naopak: neprejde nič a záleží na všetkom“ (s. 189). C. Fuentes tento Rothov výrok dokonca cituje v súvislosti s úvahou nad postavením latinskoamerických autorov. Tí totiž podľa neho, podobne ako spisovatelia v strednej Európe, nehovoria len za seba, ale sú aj hlasom tých, ktorých hlas bol umlčaný. A hoci sa C. Fuentes spoločenskou zodpovednosťou nechce dať ubiť a nechce prísť o svoju umeleckú autonómiu, predsa len tvrdí: „takéto pnutie je podľa mňa lepšie než nijaké, ako je to občas v prípade Spojených štátov“ (s. 101).

Práve komerčnosť literárneho sveta je témou, ktorej sa dotknú viacerí respondenti: D. Lessing („Obchod, propagácia, veď viete. Však spisovatelia by sa mali predávať! Pozoruhodný vývoj!“ s. 161) alebo R. Carver („Asi som prišiel ku krutému poznaniu, že umenie nič nezmení.“ s. 52). Napriek svojej skepse voči vplyvu literatúry v západnom svete však autori netrpia ilúziou o dobrých podmienkach pre vznik geniálnych diel v totalitných štátoch. Slovami P. Rotha: „Ten systém nerodí majstrovské diela, ale infarkty, vredy a astmu, alkoholizmus, depresie, trpkosť, zúfalstvo a šialenstvo. Spisovatelia končia intelektuálne zohavení, duchovne demoralizovaní, fyzicky zruinovaní a kultúrne unudení.“ (s. 189)

Ťaživou témou pre viacerých autorov je aj koloniálne dedičstvo, ktoré poznačilo život a kultúru v ich krajinách. Afroameričan J. Baldwin alebo D. Walcott, ktorý sa narodil v bývalej britskej kolónii na ostrove Sv. Lucia, zdôrazňujú, že vďaka písaniu sa vymaňujú z pozície obete, hľadajú si vlastný jazyk, vlastnú tradíciu, ktorá by vzdorovala pocitu menejcennosti a nedostatočnosti. J. Cortázar a C. Fuentes zase pociťujú svoje písanie ako dobrodružstvo hľadania latinskoamerickej identity, ako zapĺňanie prázdnych miest národnej literatúry, čo stojí v absolútnom protiklade nielen s P. Rothom, R. Carverom či M. Kunderom, ale najmä s A. Koestlerom, ktorý bol, podľa vlastných slov, „zrejme jediný spisovateľ, ktorý dvakrát menil jazyk, v ktorom píše“ (s. 129) a koncepcia národného autora mu bola, zdá sa, celkom cudzia.

Kým v predchádzajúcich zväzkoch boli niektoré rozhovory aj zábavné, tento výber je skôr ponurý. Pri rozhovore s Doris Lessingovou má čitateľ pocit, že autorka je nad vecou a neberie to príliš vážne, ale ostatní odpovedajú skôr seriózne a uvážlivo. A. Koestler je „skľúčený“ (1. marca 1983 spáchal s manželkou samovraždu – nie 3. marca, ako je napísané v záverečnom medailóne –, takže rok 1984 uvedený na začiatku rozhovoru bude zrejme rok publikovania a nie priebehu interview, ktoré sa muselo uskutočniť krátko pred smrťou) a rozhovor je mu očividne nepríjemný, čo stojí v úplnom kontraste s M. Kunderom, ktorý sa necháva strhnúť svojím príznačným pátosom pri pokusoch vysvetliť svoje písanie nie menej dôležito ako zachytenie „komplexnosti ľudskej existencie v jednej knihe“ (s. 140). Na jednej vtipnej vete majú však zásluhu skôr prekladatelia než mrzutý A. Koestler, ktorý vraví: „Angličtina je svalnatá, bez tuku. Nemčina je veľmi huňatá.“ (s. 129)

Neprekladanie názvov a absencia poznámok

Po formálnej stránke kniha nasleduje svoje predchodkyne, ale prináša aj jednu zmenu: snahu o koncepčné riešenie prekladania, resp. skôr neprekladania pôvodných názvov kníh, ktoré sa v rozhovoroch spomínajú. Zostavovatelia sa rozhodli názvy kníh ponechať v originálnom jazyku a do zátvorky doplniť názov a rok slovenského alebo českého prekladu, ak taký existuje. Toto riešenie je korektné a systematické, ale skrýva aj nástrahy, na ktoré napokon narazili aj prekladatelia, hoci možno nevedomky. Kým Jakuba Fatalistu (s. 143) alebo Pikovú dámu (s. 108) prepísali do francúzštiny a ruštiny a pripojili aj názov a rok slovenského vydania, Oblomov (s. 181) prešiel do slovenčiny bez poznámky, ale preto aj bez rušivého zakopnutia čitateľa o azbuku. Je totiž otázne, akú pridanú hodnotu má pôvodný názov takýchto známych titulov a či je napríklad rok prvého slovenského vydania románu Zločin a trest (1957, s. 113) informáciou, ktorá čitateľa tejto publikácie zaujíma. Prekladatelia nepracovali s poznámkami pod čiarou, ktoré síce môžu vyzerať nepatrične akademicky, ale umožnili by rozdeliť informácie na podstatné a doplňujúce bez toho, aby to rušilo pri čítaní.

Absencia poznámkového aparátu s vysvetlivkami je otázkou, ktorá by možno stála za zváženie. Od prekladateľov by si príprava vysvetliviek vyžadovala, samozrejme, ďalší nemalý vklad, ale neznámych pojmov, mien, názvov kníh a časopisov, postáv, citátov alebo odkazov na aktuálne dianie je v rozhovoroch toľko, že čitateľ musí aj tak buď čítať s telefónom v ruke, alebo akceptuje, že sa bude v texte strácať a prípadne miestami aj nudiť. S vysvetlivkami by kniha získala tretí rozmer a dostala by kontext, ktorý bol pre čitateľov v čase ich časopiseckého publikovania samozrejmý.

Obaja prekladatelia a redaktorky odviedli solídnu prácu,

niekoľké miesta však môžu čitateľstvo predsa len podráždiť. Napríklad slovné spojenie „príde mi“ namiesto zdá sa mi/pripadá mi/považujem za/vidí sa mi sa v tejto knihe stalo štandardným výrazom, tak ako aj slovo „vážne“ v zmysle fakt/skutočne/naozaj/vskutku. V slove „murál“ je dĺžeň navyše a prekvapujúci je aj poetický preklad termínu „rozpuk latinskoamerického románu“ (s. 114 – 115) namiesto síce anglického, ale zato medzinárodne zaužívaného „boomu“. Bizarne vyznieva otázka na A. Koestlera, či bude písať o silikónovom čipe, pričom zrejme novinár myslel kremíkový čip, čiže, skrátka, dnes už celkom obyčajný čip. Možno najzarážajúcejším rozhodnutím je pre mňa voľba Hviezdoslavovho prekladu Shakespearovho verša „len kvôli jednej básni, jednému / snu strázne“ (s. 107). Rozumiem, že pomerne voľný preklad J. Kota sa do Fuentesovej vety nehodil, ale české knižné slovo „strázne“ čitateľovi aj tak nepomáha pochopiť zmysel tohto citátu, navyše prekladatelia Hviezdoslava ako autora prekladu ani neuvádzajú (iba že by som im krivdila, slovo „strázeň“ bolo v ich aktívnej slovnej zásobe a podobnosť s Hviezdoslavovým riešením bola čisto náhodná). Pritom stačilo jednoducho preložiť Shakespearovo „dream of passion“, prípadne situáciu vysvetliť v poznámke.

Pri knihe takéhoto typu nie je ľahké sa rozhodnúť, aký charakter má vydanie vlastne mať, aký účel má plniť, aké je cieľové publikum. Je to pre fanúšikov autorov a autorky, ktorí v knihe dostali priestor, alebo má pre nich získať nové publikum? Je to lekcia z dejín literatúry alebo literárnej teórie? Je to návod pre začínajúcich autorov a autorky, má to historickú alebo skôr aktuálnu hodnotu? Má pri čítaní prevažovať potešenie z rozhovorov so zaujímavými osobnosťami alebo nadšenie z množstva faktov (ktoré si treba dohľadať)? Zrejme je čokoľvek z toho dobrým dôvodom na vydávanie týchto nepochybne pútavých rozhovorov, ale  hlbšie premyslenie koncepčných otázok by knihe možno predsa len prospelo. 

Eva Palkovičová (1987)

Ukončila doktorandské štúdium v Ústave slovenskej literatúry SAV. Špecializuje sa na slovenskú prózu a kultúru 19. storočia. Príležitostne sa venuje literárnej kritike.