Vyhľadávanie
„Čo sa to robí s našou zemou? Každý v tomto kruhu urobil všetko, aby nedopustil víťazstvo zla v Rusku. No ono nás nielen premohlo, ono sa nám vysmieva, hryzie nás a týra..."
V októbri 1923 sa Dejev, jeden z mladších veteránov občianskej vojny v Rusku, a komisárka pre detské záležitosti súdružka Biela predierali vo voľakedy honosnej budove bývalého Šľachtického zhromaždenia v Kazani v záľahe roztopašných detí. Spomedzi nich sa ozvali zádrapčivé výkriky: ,,Kamže, súdruhovia?“ A takmer súčasne doplňujúce ďalšie podobné otázky s odpoveďami:
,,Do riti a späť!“
,,Budeme tam hneď!“
,,Budeme tam jesť?“
,,Placiek dvestošesť!“
,,Čo tu robí hentá pani?“
,,Tá nám kričať nezabráni!“
Takto sľubne sa predstavujú hlavní účinkujúci v prvej kapitole románu Transport do Samarkandu z pera tatárskej autorky Guzeľ Jachinovej (1977). K nim ešte pribudne felčiar, vyše sedemdesiatročný obrovitánsky chlap Bug, slovami Dejeva vyzdvihnutý ,,kŕdeľ starších kvočiek (rôznorodých sprievodkýň decák v jednotlivých vozňoch) a nasprostastý vojenský kuchár Memeľa, ktorý po rusky nehovoril, len rozumel, aj to s námahou“. Ale pre spokojnosť osadenstva vedel ,,dačo uklochniť“. A, samozrejme, ešte rušňovodič a kurič. Z „kvočiek“ vynikala Fatima, ktorá bola podľa prvých Dejevových dojmov taká krásna, že ,,sa nedalo s ňou rozprávať, len sa kochať pohľadom na ňu“. V štábnom vozni mala na starosti najmenšie deti, ktoré – ak prežili poldruha mesačnú cestu do Samarkandu – sa nakoniec všetky predstavovali menom Iskander. Tak sa volal údajný Fatimin syn, o ktorom im rozprávala rozprávky a spievala piesne.
Príbeh bizarného vlaku
Ide o príbeh sanitného vlaku Kazanských železníc do Turkménska. Bolo doň treba zohnať 500 detí, chlapcov a dievčat z detských domovov a stredísk vo veku od dvoch do dvanásť rokov z oblasti postihnutej hladomorom. Majú odísť do teplého a slnečného Samarkandu, kde je chlieb, hrozno a azda aj mäso. Príbeh dramatický i tragický, ale neraz aj úsmevný a radostný. Napríklad, keď sa po mnohých týždňoch dostali k Aralskému moru, ktoré ,,sa vylialo na zem z neba“, aspoň tak sa zazdalo náčelníkovi transportu Dejevovi, ale vari všetkým deťom, ktoré sa vyvalili z dvier vozňov, div ich neprevrhli. ,,Nebeský blankyt sa prelial do blankytu vody... A more šušťalo vlnou o vlnu, vlnou o piesok, zhováralo sa s ľuďmi.“ Stalo sa tak po dlhých dňoch a nociach, keď cholera vzala štyridsať detských životov z transportu. (Mimochodom, toto more už nejestvuje. Na mape i v skutočnosti zostalo iba niekoľko plytkých jazier obklopených púšťou.)
Dejevovi sa podarilo zostaviť bizarný vlak – štábny vozeň, ktorý bol predtým vlastne salónny vagón i s klavírom, vozne z niekoľkých osobných vlakov odstavených na koľajniciach kazanskej stanice a dokonca aj vagón – chrám, ktorý prerobili pre potreby transportu detí, ale niektoré prvky chrámu zachovali. V tomto vozni boli deti, ktoré umierali, nevládali sa už postaviť. Vlak bol aj farebne pestrý, železniční robotníci v Kazani ho pomenovali Kytica.
Súperili v ňom medzi sebou sa hádajúci i spolupracujúci Dejev a komisárka Biela, ba aj ich vášeň ženy a muža, vari aj láska.
V jednu noc, keď vlak spravidla stál, náčelník s felčiarom z neho vynášal telo mŕtveho chlapca Seňu Čuvaša. Keď ho Dejev prvýkrát nakladal do vlaku a videl, že Seňa chytá vši a dáva si ich do úst, povedal: ,,Nerob to! Nejedz ich.“ Seňa namietal: ,,Potom ony zjedia mňa.“ Pochovali ho pod blízkymi borovicami: ,,Zahrabali, rukami pritľapkali hrudy, ostalo rovné miesto, bol to taký drobný chlapček, že ani kopček, ani len malý hrbolček nevyrástol na jeho hrobe.“ Vtedy Dejev pochovával prvého ľudského tvora od vojny. Potom ich bolo až po Samarkand dohromady 103. Ale navzdory tomu tam prišiel transport s 501 deťmi, tak ako odišiel z Kazane. Dejev robil to, čo úradne nesmel – cestou priberal deti: ,,Nie preto, že som nástojčivý... ale preto, že akosi treba ostať ľuďmi. Aj v tomto krvavom zmätku. Ľuďmi.“
Poobzerajme sa okolo seba
V stepi ich zastavili kozáci atamana Jabločnika – sľúbili im pomôcť s potravinami, ale mali jednu prosbu. Aby mohli v lazarete, čiže vo vozni, v ktorom bol pôvodne chrám a zostali tam pozostatky oltára, odslúžiť bohoslužbu. Obava z cholery, ktorá vtedy vládla medzi deťmi, ich neodradila. A pop v kázni povedal: ,,Poobzerajme sa okolo seba. Čo sa to robí s našou zemou? Každý v tomto kruhu urobil všetko, aby nedopustil víťazstvo zla v Rusku. No ono nás nielen premohlo, ono sa nám vysmieva, hryzie nás a týra... Nielen Kristus je ukrižovaný – náš národ je ukrižovaný... Nie zo všetkých nás tečie krv, no krvácajú naše srdcia a duše. Trpíme. A zlo nám podáva víno zmiešané so žlčou...“
Transport do Samarkandu je tretí román Guzeľ Jachinovej. V roku 2022, keď Rusko spustilo veľkú vojnu proti Ukrajine, sa v čitateľskom hlasovaní o najlepší ruský román zaradil medzi favoritov. Je to majstrovské dielo. Sú v ňom prvky magického realizmu a nemálo spoločného má s tvorbou veľkého autora dvadsiateho storočia Čingiza Ajtmatova. Slovenskí čitatelia majú šťastie, že jeho prekladu z ruštiny sa ujal básnik, textár, dramaturg, esejista a skvelý znalec ruskej literatúry Ján Štrasser (1946). K tvorbe Jachinovej má takpovediac vrúcny vzťah. Preložil aj jej prvotinu z roku 2015 Zulejka otvára oči, ktorá vyšla vo vyše 30 krajinách.
Július Lőrincz (1940)
Novinár, publicista, odborník na zahraničnú politiku. Do roku 2002 pracoval v denníku Pravda, neskôr na Veľvyslanectve SR v Chorvátsku. Niekoľko rokov pôsobil v Tlačovej rade SR.
